Keď sme prešli za Drietomu a naša škodovka sa začala šplhať hore kopcom smerom na Starý Hrozenkov, už sa stmievalo. Tamojší kraj mi pripadal tajomný až pochmúrny a svojím dielom k tomu pripelo aj mamino spomínanie na žítkovské bohyne, ktoré tam kedysi žili. Boli to ženy obdarené nadprirodzenými schopnosťami, ku ktorým chodili ľudia z blízka i z ďaleka, keď ich niečo trápilo.
Jednu z nich moja mama navštívila aj s kamarátkou ako osemnásťročná. Krátko predtým jej zomrela matka, ale mama nechodila v čiernom. Hneď po príchode sa jej bohyňa začala vypytovať, či jej niekto nezomrel. Mame sa o tom hovoriť nechcelo, tak to zaprela. Bohyni sa to stále akosi nezdalo, vypytovala sa, či niekto v rodine nie je vážne chorý. Mama naďalej zatĺkala.
Potom došlo na veštenie. Už si nepamätám, či z liateho vosku, olova alebo z dlane, viem len, že mama vtedy chodila s chlapcom, ktorý bol vojak. Vtedy boli trochu pohádaní, asi aj kvôli tomu mama do Žítkovej prišla. Bohyňa jej povedala, že vidí mládenca v uniforme. Potom sa zarazila a hovorila, že sa vo vzťahu vyskytnú nejaké problémy. Keď sa pozerala dlhšie, povedala, že všetko dobre dopadne a že vidí mamu po boku muža v uniforme.
Ako to nakoniec dopadlo? S tým prvým sa mama rozišla a po čase si ju našiel môj otec, ktorý bol v Uherskom Hradišti na vojenčine. Boli spolu šťastní až do smrti a my s bratom sme prežili šťastné detstvo, o ktorom som kedysi dávno napísala.
Mama ani otec neboli veriaci ani neverili rôznym záhrobným či podobným historkám, piatkom trinásteho či čiernym mačkám na ceste. Mama však kdesi v kútiku duše na žítkovské bohyne nedala dopustiť. Mne sa vtedy jej rozprávanie zdalo veľmi vzdialené, hoci spomínaná návšteva u veštice sa mohla udiať snáď pätnásť rokov pred tým, ako nám o nej rozprávala. Netušila som, že tie bohyne tam vtedy ešte bývajú, a že posledná z nich má pred sebou ešte tridsať rokov života.
Rodičia odišli a spomienky na bohyne, ktorým otec zo žartu a aby podpichol mamu hovoril bosorky, zapadli do úzadia. Spomenula som si na ne pri čítaní knihy Kateřiny Tučkovej Žítkovské bohyne a Jiřího Jilíka Žítkovské čarování. Vtedy mi bolo ľúto, že sa už mamy nemôžem opýtať na bližšie podrobnosti - u koho vlastne bola, čo vyveštila jej kamarátke, ako tam išli, či ich dole nečakalo malé dievčatko a podobne.
V knihe Kateřiny Tučkovej je opísaný príbeh Dory a jej postihnutého brata Jakuba, ktorým otec zabije matku a potom sa o nich stará ich teta Terézia Surmenová prezývaná Surmena, ktorá je jednou z posledných žítkovských bohýň. Z Dory si urobí svojho anjela - "andzjela". Jej úlohou je obšmietať sa pri autobusovej zastávke v Hrozenkove a pozorovať, či nevystúpi niekto, kto potrebuje poradiť cestu k vešticiam. Potom ho chvíľu doprevádza a cestou nenápadne povyzvedá, čo návštevníka trápi. Na rázcestí pod chalupou, kde býva Surmena, ukáže smer, ktorým sa hosť k obydliu dostane, rozlúči sa s ním a druhou stranou cez les uteká, aby Surmene povedala všetko, čo z neboráka vytiahla. Keď ten dorazí, Surmena ho hneď pri príchode prekvapí podobne, ako veštica prekvapila moju mamu otázkou na čerstvé úmrtie v rodine.
Od našich prvých ciest autom do Uherského Hradisťa prešlo viac ako päťdesiat rokov, keď sme sa s manželom rozhodli, že si ten kraj, ktorý mi v detstve pripadal taký tajomný a chmúrny, pôjdeme pozrieť.
Auto nemáme a vhodné spojenie autobusom zo Slovenska cez víkendy neexistuje. A prečo sme teda išli cez víkend? Pretože len v sobotu a v nedeľu je otvorené múzeum v chalupe poslednej žítkovskej bohyne Irmy Gabrhelovej, ktorá zomrela v januári 2001 vo veku 97 rokov.
Jedno augustové nedeľné ráno sa odvezieme do Trenčína a tam čakáme dve hodiny na autobus do Hornej Súče. Vystúpime na konečnej na Vlčom Vrchu.
Tam na kopci je Žítková. Vyzerá to blízko, ale podľa značky to bude trvať dve hodiny.
No dobre, mojím tempom sme to dali za tri. Spomínam si na pasáže z knihy, ako sa Dora aj Surmena šplhali do kopcov z opačnej, hrozenkovskej strany, ktorá je rovnako strmá. Ako to tie ženské robili, že sa nezadýchali? Žeby im pomáhali nejaké čary alebo živá voda? Ale my sa teraz neponáhľame, prehliadky začínajú až o jednej poobede. Zídeme dolu kopcom, prekročíme hranicu a opäť sa šplháme do kopca.
Kedysi bol tento kraj jedným za najchudobnejších a najzaostalejších a bol úplne mimo turistického záujmu.
Po tom, ako v roku 2012 vyšla kniha Žítkovské bohyne, ktorá má mimochodom vyše stotisíc predaných výtlačkov a bola preložená do dvanástich jazykov, začal ošiaľ.
Bola vyasfaltovaná cesta až k chalupe Irmy Gabrhelovej, oproti nej stojí koliba, v ktorej sa turisti môžu najesť a kúpiť si domáce syry, a cez víkendy sú na príbytok poslednej žítkovskej bohyne zvedavé davy ľudí z celého Česka, ale aj zo zahraničia.
Chalupu kúpil po Irminej smrti pán Petr Mizera a citlivo ju zrenovoval, pretože bez opravy by už dlho nevydržala. Dnes je v nej múzeum, ktorým sám sprevádza. Ako som spomínala na začiatku, otvorené je len počas sobôt a nedelí od konca marca do začiatku novembra. Prehliadka trvá asi hodinu a pol. V mojej skupine nás bolo vyše dvadsať, okrem mňa tam boli ľudia z celej Českej republiky. Keď sme skončili, už čakalo na prehliadku ďalších vyše dvadsať záujemcov.
Majiteľ rozpráva o živote v tomto kraji, o tom, že ľudia zo Žítkovej nie sú knihou Kateřiny Tučkovej a návalom turistov nadšení. Nepáči sa im ani to, že ich opísala ako alkoholikov a zaostalých.
Niektorí návštevníci vraj prežívajú exkurziu v chalupe veľmi citlivo, poniektorí sú aj úplne mimo, ale v našej skupine všetci absolvujeme prehliadku v poriadku.
Nikto však neodmietne napiť sa z vody na dvore, ktorá má vraj liečivé účinky.
Vojdeme do chalúpky, vypočujeme zopár príbehov a pozrieme fotografie. Na jednej je odfotená ako návštevníčka aj prvá dáma Českej republiky.
Po skončení máme presne 95 minút na to, aby sme zbehli z jedného a vybehli do druhého kopca, lebo päť minút po štvrtej odchádza z Vlčieho Vrchu autobus do Trenčína a ďalší pôjde až o vyše tri hodiny.
Síce s vyplazeným jazykom a oškretým kolenom, ale predstavte si to - ja som to stihla aj s päťminútovou rezervou.
Žeby to spôsobila tá zázračná voda z dvorka poslednej žítkovskej bohyne Irmy Gabrhelovej? To už nechám na vás.
