Dnes mi táto ideologická spomienka pripadá úsmevná. Po nežnej sa časy zmenili, Pieseň práce sa už veľmi nespievava a ani sviatok práce sa medzi naším pracovitým ľudom moc neoslavuje.
Štyridsať rokov povinne dobrovoľných sprievodov, alegorických vozov, mávatiek a transparentov pridali prvému májovému dňu červený biľag. Do hláv vtĺkané tézy o privilegovanom postavení robotníckej triedy ako predvoji komunistickej strany spolu s novými dravými časmi vytlačili príslovia typu "bez práce nie sú koláče" či "komu sa nelení tomu sa zelení" na perifériu a obohatili ľudovú slovesnosť o nové bonmoty ako "práca nie je zajac, do hory neutečie", "od roboty kone kapú" alebo "práca je posledný zúfalý pokus ako získať peniaze".
V každom prípade dnešný deň sviatkom práce je a ja som si na túto príležitosť pripravila jednu takmer storočnú lahôdku z domáceho archívu. Je ňou pracovná knižka - munkakönyv - môjho dedka Štefana Rudolfa Podkrivackého z rokov 1911 - 1914.
Knižôčka v tvrdých tmavomodrých doskách so šnúrkami na zaväzovanie je už dosť zničená, no ako hovorieval Marx (nech som dnes štýlová), nie je dôležitá forma, ale obsah. Bola vytlačená v Trenčíne a obsahuje 32 strán. Na prvej dvojstrane je podpis jej majiteľa, môjho dedka.
Na ďalších dvoch stranách sú vypísané údaje o majiteľovi knižky, teda rok a miesto narodenia, miesto trvalého pobytu, náboženstvo a vzhľad majiteľa.
Pretože k fotografovi to vtedy nemal každý tak blízko ako dnes, je opis vzhľadu dosť podrobný a zahŕňa okrem typu postavy a farby vlasov a očí aj farbu obočia, stav zubov, tvar úst a prípadné zvláštné znamenie.
A už sa dostávame k hlavnému poslaniu pracovnej knižky - k poznámkam o práci. V jednotlivých stĺpcoch sú údaje o zamestnávateľovi a druhu jeho pracovnej činnosti, dátum nástupu a ukončenia zamestnania, druh vykonávanej práce a výška zárobku, podpis zamestnávateľa a záznam priemyselného úradu o zmene pracovného zamestnania.
Dedko pracoval v nábytkárskych firmách ako pomocník stolára v rôznych mestách - Košice, Miškolc, Budapešť. Podľa jedného záznamu zarábal 26 korún týždenne. (Na ilustráciu - v tom čase bola priemerná mesačná mzda v žilinskej súkenke 51 korún. Za korunu sa dalo kúpiť napríklad päť litrov mlieka, sliepky sa predávali za 1,60 a prasa od dvoch do piatich korún. To prasa sa mi zdá nejaké lacné.)
Posledný záznam o práci je z 3. augusta 1914. Potom bol pravdepodobne odvelený na front.
Druhá polovica knižky je vyhradená predpisom upravujúcim pracovný pomer, teda niečo ako súčasný Zákoník práce. Tak napríklad §95 uvádza podmienky, za ktorých môže pracovník (v tomto prípade definovaný ako pomocník) ukončiť pracovný pomer ihneď:
ak mu alebo jeho rodine živnostník, jeho zástupca alebo živnostníkova rodina bezdôvodne ubližujú alebo mu či im ubližujú na cti
ak si živnostník voči nemu neplní zmluvné podmienky
ak je platený od kusu a živnostník sústavne nie je schopný zabezpečiť mu dostatok práce.
ak je počas jeho práce ohrozený na zdraví alebo na živote
ak ho živnostník, jeho zástupca či jeho rodina, jeho či jeho rodinu navádzajú na páchanie podvodu alebo iného nepráva
Živnostník ani v tých časoch nemohol prepustiť zamestnanca len tak mirnix-dirnix. Ak tak urobil pred uplynutím výpovednej lehoty, musel mu uhradiť ušlú mzdu v peniazoch alebo v naturáliách. Ak mal pomocník v súlade so zmluvou zabezpečené aj bezplatné ubytovanie a stravu, vyšlo ho to ešte drahšie - dvojnásobok ušlej mzdy.
Pomocníci mali nárok na dôstojné ubytovanie aj v prípade, že túto možnosť živnostník poskytoval bezplatne. Podľa §97 na tento účel vyhradená miestnosť musí byť obývateľná a zdravie nepoškodzujúca. Ak podá pomocník sťažnosť na nezdravé ubytovanie, úrad pre priemysel musí vždy na mieste v spolupráci s lekárom bezodkladne rozhodnúť.
Zaujímavá je aj časť o zamestnávaní detí. Hovorí o tom, že deti mladšie ako 10 rokov sa nesmú zamestnávať. Deti medzi 10. a 12. rokom sa môžu zamestnať v továrňach iba na základe povolenia úradu pre priemysel.
Deti medzi 12. a 14. rokom môžu pracovať najviac 8 hodín denne.
Mládež medzi 14. a 16. rokom môže pracovať najviac 10 hodín denne.
O nič ľahšie ako deti to v porovnaní so súčasnosťou nemali ani ženy po pôrode, ktoré "majú povolené 4 týždne si neplniť povinnosti vyplývajúce z ich pracovnej zmluvy bez vypovedania ich pracovnej zmluvy zamestnávateľom".
Ako to vyzeralo s prestávkami? Pracovníci mali nárok na dve polhodinové prestávky - jednu doobeda a druhú poobede - a zároveň na jednu hodinovú prestávku na obed.
Posledná čitateľná časť má názov O priestupkoch a postihoch. Tak napríklad pokuty od 40 do 400 korún hrozili zamestnávateľom, ktorí zamestnávali ľudí bez pracovného povolenia, vyplácali zamestnancov v naturáliách namiesto peňazí alebo falšovali svoje hospodárske výsledky.
Toto je len zlomok zaujímavostí, ktoré obsahuje stará pracovná knižka.
Podľa počtu záznamov v nej vyzerá dedko ako notorický fluktuant. Jeho ďalší život to však vyvracia.
Po vojne sa zamestnal na železnici, ktorej ostal verný až do roku 1947, kedy odišiel do dôchodku. Potom si doma zriadil malú dielničku, v ktorej do konca života opravoval za symbolické sumy topánky susedom i známym, a takto si ho pamätám aj ja.
Najstaršia zachovaná fotografia dedka v železničiarskej uniforme z roku 1927 - je to ten drobný smutný muž vľavo. Dosť ma prekvapilo, že v pracovnej knižke je jeho typ postavy označený za stredný.
Za preklad z maďarčiny ďakujem kamarátovi Tiborovi Fehérovi.
