Až neskôr mi začalo dochádzať, že bakelitové ušká na nových hrncoch síce nepália, ale postupne sa olamujú a odpadávajú.
Že nové hrnce majú moderný tvar a decentnú farbu, ale sú nechutne ťažké a neskladné.
Že staré panvice nemali teflonový povrch, ale zato mali pevné dno.
Že starý smaltovaný cedník by sa určite neroztiekol pri mojom pokuse oddeliť čerstvo vytopenú masť od oškvarkov.
A že starý mlynček na mak bol už poriadne otlčený a nemal moderné upínanie s prísavkou, no na stole držal pevne a bez problémov zomlel nielen mak, ale aj kryštálový cukor.
Som dokonca náchylná uveriť, že keby pred sto rokmi existovala rýchlovarná kanvica, dokázala by priviesť do varu liter vody za dobu kratšiu ako 9 minút, ktoré na to potrebuje naša kanvica z roku 2007.
Našťastie sme pri vyhadzovaní starých vecí neboli úplne dôslední a nad niektorými sme prižmúrili oko. Paradoxne išlo hlavne o tie, ktoré nemali žiadnu úžitkovú hodnotu, "len" hodnotu historickú a niektoré možno aj estetickú.
Dnes majú najmladšie z nich odhadom vyše osemdesiatky a vzhľadom na svoj vek už nepracujú. Zaslúžene oddychujú vo svojich vitrínkach a na policiach, blahosklonne sa nechajú obdivovať a pred Vianocami vyleštiť.
Mám ich rada, týchto mlčanlivých súdruhov, ako ich nazval "básnik, jenž miloval svět" v roku 1921:
Miluji věci, mlčenlivé soudruhy,
protože všichni nakládají s nimi,
jako by nežily,
a ony zatím žijí a dívají se na nás
jak věrní psi pohledy soustředěnými
a trpí,
že žádný člověk k nim nepromluví.
Ostýchají se první dát do řeči,
mlčí, čekají, mlčí
a přeci
tolik by chtěly trochu si porozprávět!
Proto miluji věci
a také miluji celý svět. (Jiří Wolker, zbierka Host do domu)
Z týchto vecí používam už len radielko.
Neviem, aký starý je náš mažiar, ale mama má úplne rovnaký približne z roku 1890. Počas prvej svetovej vojny bol zakopaný v zemi, aby ho nezrekvírovala armáda. Váži 1,60 kg.
Váhy sú možno presné, ale závažia sa kamsi postrácali. Pamätám si z detstva, že tie menšie boli v drevenej škatuľke.
Žehlička na uhlie. Potiahnutím za figúrku hlavy ju možno otvoriť a naplniť žeravým uhlím. Oproti dnešku bolo žehlenie poriadna fuška. Bez termostatu a bez naparovania by som sa asi obišla, ale pravdepodobne by mi po čase odpadla ruka - žehlička váži 3,40 kg. Podľa maminých spomienok sa u nich takéto mučidlá používali ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Dotĺkli sme, dovážili a dožehlili, teraz si môžeme chvíľu oddýchnuť pri čaji. Nádherné tvary, veľmi príjemný dizajn. Akurát som v pomykove z toľkého riadu. Načo to všetko asi je?
Toto je pomerne jednoduché, čajová kanvica.
Aj toto je snáď jasné. Šálka na čaj.
Ale čo asi bolo tu? Žeby mlieko? Tak to zrovna nemusím. Čaj s mliekom je pre mňa rovnako nechutná kombinácia ako kapustné fliačky nasladko.
(Práve som si spomenula na temné okamihy svojho detstva.)
A toto už naozaj neviem, ale asi to bolo na cukor. Ďakujem, tiež si neprosím.
Ešte jeden čajový servis, žiaľ, z tohto ostalo len torzo. Kanvicu som dorazila na predchádzajúcom pracovisku. Podarilo sa mi ju síce zlepiť, ale už sa do nej neodvažujem niečo naliať. Šálka sa nezachovala ani jedna, prežili len tanieriky.
Kávový servis obišiel lepšie, asi sa mokka v našej rodine nepodávala často. Len vrchnáčik na kanvici nechce poslúchať. Asi preto, že tam nepatrí. Pôvodný sa rozbil, tento zas ostal z niečoho iného.
S týmto krčahom sa nechodilo po vodu, ale po mlieko. Asi preto mu neodpadlo ucho, zato utrpel iné viditeľné rany.
A na záver sestričky dvojičky - vázičky. Gýčik? Pre iných možno, pre mňa len milé spomienky.
Môj vzťah k starým veciam sa vekom mení. Najlepšie som si to uvedomila nedávno, keď nám z garáže niekto ukradol najnovší a najdrahší bicykel. Len čo som zistila stratu, rýchlo som prebehla očami celú garáž - a vydýchla som si.
Mojej Esky z roku 1953 sa zlodej ani nedotkol.
