Všimli by ste si tu niečo neobvyklé?
Stále nič? Červená šipka možno napovie viac.
V jedno májové nedeľné ráno sme si všimli na skalke malú pavučinku. Takú obyčajnú, akých sme už videli mnoho. Ale keď sme sa prizreli pozornejšie, uvideli sme v pavučinke kopu malých guličiek. Žeby to boli vajíčka?
Manžel si hneď spomenul na film o malom prasiatku a na rovnomennú knižku, ktorú pred pár dňami doniesol Viktorke z knižnice.
Siahla som po tejto americkej verzii Budkáčika a Dubkáčika, začítala sa do osudov Wilbura a jeho kamarátov z farmy a ľutovala, že nielen Cígerovi, ale dokonca ani Hronskému nenapadlo ponúknuť svoj námet Hollywoodu. Priekopníci vegetariánstva na Slovensku B+D by sa stali celebritami a ich duchovní rodičia C+H by sa zviditeľnili vhodnejším spôsobom.
Pokúsila som sa urobiť zopár makrozáberov a prišla som pritom na tri veci:
1. Makro od 7 cm uvedené v manuáli k fotoaparátu je dosť nadsadený údaj
2. Fotením by som sa neuživila
3. Viac ma štve bod 1.
Takto to vyzeralo prvý deň.
"Neviem, čo je to magnum opus, " povedal Wilbur.
"To je po latinsky," vysvetlila mu Šarlota. "Znamená to majstrovské dielo. Tento meštek s vajíčkami je moje životné dielo - najväčšia vec, akú som kedy urobila."
"Čo je vo vnútri?" vyzvedal Wilbur. "Vajíčka?"
"Päťstoštrnásť vajíčok," popýšila sa. (str. 146)
Detail - tuším tam vidieť aj pavúčie telíčka
Niektorí sa už asi liahnu alebo čo to robia. Ale tuším, že striptíz to asi nebude.
Jedno krásne ráno po raňajkách stál Wilbur v chlieve a hľadel na nádherný miešok. Ani veľmi o ničom nerozmýšľal. Ako tam tak stál, zrazu zbadal akýsi pohyb. Podišiel bližšie a prizeral sa. Z mešteka liezol drobučký pavúčik. Nebol väčší ako zrnko piesku, nie väčší ako špendlíková hlavička. Bol celý sivý a na brušku mal čierne pásiky. Vyzeral presne ako Šarlota. (str. 175)
Deň druhý.
Akosi sa rozbehli.
O dva dni neskôr - v pavučine ostali len prázdne škrupinky. Sú pekne pohromade, ale netuším, kto ich takto poupratoval. Žeby Šarlota? Kde-tu vidieť ešte nejakého oneskorenca, ktorý sa ponáhľa za ostatnými.
Potom nadišlo pokojné ráno, keď pán Zuckerman otvoril vráta na severnej strane. Cez stodolu zavial teplý vzduch. Zavoňal teplou zemou, smrekovým drevom a sladkou jarnou pohodou. Pavúčie deti zacítili prúdiaci vzduch. Jeden pavúčik sa vyšplhal na vrchnú latku plota. Potom urobil niečo, čo Wilbura veľmi prekvapilo. Pavúčik sa postavil na hlavu, snovacie bradavice nasmeroval do vzduchu a vypustil mračno jemných hodvábnych vlákien. Hodvábne vlákna sa sformovali do balónika. Wilbur videl, ako sa pavúčik odlepil od plota a vzniesol sa do vzduchu. (str. 177)
Detailný záber na prázdne škrupinky.
Nakoniec si jeden malý pavúčik našiel chvíľočku času, zastal, a kým utvoril balónik, prihovoril sa Wilburovi.
"Odchádzame, pretože zavial teplý vietor. To je náš čas, keď máme vyletieť do vzduchu. Sme vzduchoplavci a ideme do sveta, kde si uvijeme naše vlastné pavučinky." (str. 177)
No však nech skúsia, keď myslia. Len nechápem, prečo neostali u nás, veď miesta je tu dosť - aj pre päťstoštrnástich. Alebo žeby sa im tu nepáčilo?
P.S. Po skúsenosti so sedlákmi u Waterloo radšej vysvetlím frk s Cígerom a Hronským - to je niečo podobné ako Slančíková s Timravou.
Kurzívou sú uvedené úryvky z knihy E. B. White Šarlotina pavučinka, vydanej v roku 2007 vo vydavateľstve Fragment
