Hneď pri príchode na pracovisko ma upútal oznam na dverách, ktorý optimisticky načrtol pár dní voľna. Prvá myšlienka bola - hurá, ide sa domov! Druhá - preboha, to snáď nemôžu myslieť vážne! (toto foto Viktor Holman)
Už včera večer som na naše stránky dala oznam, prečo nevysielame, ktorý v spojitosti s bežiacim javascriptovým oznamom o tom, čo práve vysielame, vyznel mierne komicky:
Po príchode do rádia som zistila, že sa vedenie riadi príslovím "Pomôž si človeče, pánboh ti pomôže". A tak sa cez okno natiahla predlžovačka z vedľajšej budovy až do nahrávačky, v štúdiu sa káble všelijako poprepletali a o niekoľko minút sa v éteri opäť ozvali naše tri frekvencie.
Zatiaľ som sa poobzerala po okolí. Zo zničených budov ešte stále stúpal dym.
Na vedľajšej streche sa odstraňovali následky požiaru na vedení
Ten nápad s predlžovačkou sme nemali len my.
Súdruhovia, kto ešte nepublikoval svoju jeseň na blogu, nech sa hlási u súdruha Žinčicu - k množstvu fotografií na tému jeseň, ktoré sa na blogu objavili ako václavky v lesoch, pridávam svoju. Mohla by niesť názov "Nemý svedok".
Ak sa vám zdá, že som požiar poňala príliš ľahostajne alebo cynicky, nie je to pravda. Je mi ľúto obrovskej materiálnej škody, majiteľov firmy, zamestnancov, ktorí možno prídu o prácu. Som však presvedčená, že veci nie sú až také dôležité a dajú sa do určitej miery obnoviť. Ľudský život sa však navrátiť nedá. Včera našťastie zhoreli len veci.
