Nikoho sme nevideli, tak sme to riskli. Poprechádzali sme sa po poľskej Jaworzynke a na spiatočnej ceste nás chytili pohraničiari. Vyviazli sme našťastie s napomenutím bez pokuty.
O niekoľko rokov podobné tabule vznikli aj medzi slovenským Čiernym a českou Hrčavou, z krásneho raja ukrojili ďalší kúsok a ja som už nemala dôvod vrátiť sa.
Až dnes. Tabule sú už minulosťou a v raji sa možno pohybovať neobmedzene.
Z Čierneho sa po pár minútach dostávame na Trojmedzie, kde sa stretávajú hranice troch štátov - Slovenska, Česka a Poľska. Zisťujeme, že tu nie sme sami - presne na poludnie tu majú zraz turisti zo všetkých troch susediacich krajín.
Zanechávame ich v družnom rozhovore a ideme si vychutnať možnosť neobmedzeného pohybu.
Naša cesta smeruje do Jaworzynky. Nejdeme dlho. Tento dobrý ujo sám od seba zastavil a pozýva nás odviezť sa.
Vraj najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta, hovorí sa. Pohľad spoza jeho chrbta tiež nie je zlý.
V Jaworzynke vystupujeme a pokračujeme peši do Hrčavy. Je to odtiaľto len kúsok. Za Rakúsko - Uhorska bola Hrčava súčasťou Jaworzynky.
Hrčava je najvýchodnejšia obec Českej republiky a v miestnej krčme k tomu vydávajú návštevníkom certifikáty. Dnes však majú zatvorené, tak si čaj s kapustnicou dávame u konkurencie. Čoskoro dorazí aj časť z turistov, ktorí mali na poludnie stretávku na Trojmedzí a v krčme sa mieša slovenčina, čeština a poľština.
Miestna škola a škôlka sa zas hrdia návštevou bývalého prezidenta Václava Havla.
Hrčava.
Po krátkej prechádzke dedinkou sa vraciame do Čierneho, pretože dni sú krátke a skoro sa stmieva. Že je tu pekne?
Opúšťame raj, v ktorom sme dnes stretli milých ľudí a videli mnoho krás.
Niektoré očaria svojou jednoduchosťou.
Iným dodal dôstojnosť vek.
A krásu niektorých vidieť len úplne zblízka.
Videli sme jednoducho kus nádhernej zeme. Bez hraníc, ako sa na správny raj patrí.
