A samozrejme som sa musela takto odreagovať aj včera, keď som po návrate z práce zistila, že naša kuchynská linka dosť výrazným spôsobom zmenila svoju polohu.
Moje detstvo bolo pekné a bezproblémové. Boli sme taký priemer ako väčšina iných rodín - dvaja zamestnaní rodičia a dve deti. Bývali sme v staršom činžiaku, kde boli v izbách zvončeky pre slúžky, a spávali všetci v jednej spálni (posteľ mal každý vlastnú, ale radi sme ráno vhupli do rodičovskej). Nesmejte sa, ja som s rodičmi spávala až kým som sa nevydala a pripadalo mi to úplne prirodzené. Keď sme boli väčší a chodili sme spávať v rovnakom čase ako rodičia, dlho sme sa potme rozprávali. Neraz sme si už po niekoľkýkrát zaželali dobrú noc a skúsili zaspať, ale potom zas niekomu napadlo niečo, čo nemohlo počkať až do rána a tak sa debata opäť rozvinula naplno.
Otec kupoval Svět Motorů, Dikobraz a Expres. Nad autíčkami sa vzrušoval sám, zato zvyšné časopisy sme čítavali naraz - neboli totiž v strede upevnené a tak sme si ich porozoberali a navzájom vymieňali. Často som si prečítala najskôr záver článku a začiatok ku mne doputoval neskôr. Vôbec nám to neprekážalo, boli sme akísi pohodovejší a tolerantnejší.
Večer sme spoločne pozerávali televíziu - v pondelok išla slovenská inscenácia ("mami, to je to, keď sú stále v jednej miestnosti?"), v utorok asi nič moc, v stredu obyčajne nejaký seriál (pamätám si hlavne Derrickove vačky pod očami), vo štvrtok česká inscenácia, v piatok už ani neviem, v sobotu Ein Kessel Buntes, Televariéte alebo podobná odľahčená zábava a v nedeľu sa držali dlhý čas Forsytovci a neskôr Dietl. Len otec krátko pred deviatou odišiel do kuchyne, aby pomajstroval s anténou a pootáčal gombíkom na "tranzistore" a následne sa odtiaľ ozvala známa melódia "tu tútutu, tu tútutu..." a slová "Volá Londýn". Po prehľade správ sa vracal do obývačky a keď sa pýtal, čo sa medzitým udialo, robili sme na neho "pst", ale potom nám ho bolo ľúto a povedali sme mu, že vlastne ani nič dôležité.
Keď mal niekto z nás narodeniny alebo meniny, na večeru boli obložené chlebíčky a čaj sa podával v šálkach z jenského skla, ktoré boli určené na slávnostné príležitosti. Mama upiekla tortu a oslávenec dostal bonboniéru značky Kalifornia dezert za 19,50 Kčs, ktorá sa ihneď delila spravodlivo na štyri časti.
Otec bol veľmi inteligentný a sčítaný, ale nepraktický. Bol jedináčik a jeho rodičia sa upli viac na podporu jeho vzdelania, takže sa domácich prác príliš nezúčastňoval. Len raz sa nám ponúkol pomáhať pri drôtkovaní parkiet, ale hneď si škaredo poranil drôtenkou ruku, takže bol od ďalších prác navždy oslobodený. Ostali mu aj niektoré "detské" vrtochy, napríklad prieberčivosť v jedle (zásadne nepil mlieko a nejedol hydinu a ryby), ktoré však boli na druhej strane prevážené množstvom neuveriteľných pozitív, takže mu mama tých pár zlozvykov bez problémov tolerovala. Obskakovala okolo neho tak, ako okolo nás, so smiechom hovorievala, že je ako jej ďalšie dieťa. A keď sa niekedy necítila práve najlepšie alebo liezla na ňu nejaká choroba, otec ju vtedy vedel pekne poľutovať - "chúdiatko mamička, len nech ti to rýchlo prejde" a mame to pomáhalo lepšie ako keby jej uvaril teplý čaj.
Keď sme mali nádchu, mama nám večer máčala nohy v horúcej slanej vode a potom ich poriadne nasolila a obliekla nám na ne hrubé ponožky. Vraj to zaručene pomáha a ráno bude nádcha preč. Ale bolo to asi ako s placebom - pomáhalo to len jej, my ostatní sme mávali nádchu tradičných sedem dní.
Rodičia sa mali veľmi radi. Nepamätám sa síce, že by sa boli pred nami dopúšťali nejakých "neprístojností", ale bolo to na nich vidieť z ich správania sa k sebe, v tom, ako jeden o druhom hovorili, ako si nerobili podrazy a nenarušovali navzájom autoritu.
Každý rok sme chodievali spoločne na dovolenky. Neďaleko Velehradu je chata po jej rodičoch z tridsiatych rokov minulého storočia. Vodu na pitie sme nosievali od susedky, na varenie sa nabrala z potoka, varili sme na sporáku a elektrina tam tuším nebola - v každom prípade nám však nechýbala.
A práve na jednej dovolenke sme zažili najstrašnejší zážitok z celého detstva. Mama ako vždy po únavnej ceste, pri ktorej otca navigovala a (napriek tomu, že je nefajčiarka) zapaľovala mu cigarety, dávala rok nepoužívanú chatu do poriadku, vetrala, upratovala, vybaľovala veci a určite popritom trpezlivo zodpovedala aspoň milión našich bezodkladných otázok. Napokon zakúrila v sporáku a začala variť. Zrejme sa dala inšpirovať v tom čase populárnou reklamou, kde varecha búchala na hrniec, ktorý sa následne roztiahol a okolo neho sa objavil svetlý (televízor sme mali len ČB) nápis "Vitana varí za vás!" Jedinou chybou bolo to, že tentokrát mala Vitana uvariť slepačí vývar s rezancami, teda jedno z jedál, ktoré pre otca neboli v zmysle jeho preferencií "košér".
Nepamätám sa, ako to začalo. Viem len to, že otec protestoval proti polievke a mama mu potom začala vyčítať, že je v jednom kole počas roka aj cez dovolenku, že si nemá kedy ani odpočinúť, že sa stará o to, aby nám nič nechýbalo a dostane sa jej takej vďaky a na záver vyniesla ortieľ - už má toho dosť a rozhodla sa požiadať o rozvod.
My s bratom sme ďalej nečakali. Odišli sme z chaty, blúdili okolím, plakali a snovali plány. Nie na to, ako uzmieriť pohádaných rodičov a vrátiť tak do rodiny harmóniu, ale naopak - ako sa ich zbaviť. Rozhodli sme sa, že nebudeme so žiadnym z nich, keď nás takto sklamali, ale že pôjdeme do detského domova. Tak im treba.
Po dlhom čase (zrejme len v našom ponímaní) sme sa vrátili do chaty, aby sme rodičov oboznámili so svojím rozhodnutím a rozlúčili sa s nimi. V chate vládla idyla, konflikt sa kamsi vytratil, rodičia mali dobrú náladu a vyzeralo to tam, akoby sa nič nebolo stalo.
A stalo sa vôbec niečo? Asi len to, čo sa občas stáva v každej rodine - menšie nezhody umocnené ponorkovou dovolenkovou chorobou. To len mne a bratovi sa zdalo, že sa skončilo naše bezstarostné detstvo, pretože to bola prvá a súčasne aj posledná hádka, ktorú sme zažili.
Banalita, ktorá nestojí ani za reč, nieto za napísanie článku? Nič závažné, drastické, akčné, prelomové? Veď o to tu práve ide.
Detstvo, ktorého najväčšou tragédiou je malé nedorozumenie pre hydinovú vrecúškovú polievku, je detstvom najšťastnejším.
