Keby bolo keby, boli by sme dávno v nebi, hovorili sme v detstve. Logiku to síce nemalo, ale hlavne že sa to rýmovalo. Spomenula som si na to, keď som stála na cintoríne v Čadci. Jedna časť je tu vyhradená výlučne detským hrobčekom.
"BOHU ANJEL CHYBOVAL", dali vytesať milovanému Mirečkovi rodičia. Možno sa len takto utešovali, možno tomu skutočne verili, ktovie. Pochopiť môže asi len ten, kto prežil niečo podobné.
Spomínam si na jeden zážitok z raného detstva. Mám asi tri-štyri roky a bavím sa s dedečkom, maminým otcom, ktorý je u nás na návšteve. Vyťahuje z vrecka hodinky na retiazke a otvára kryt. Ani nedýcham. V hodinkách je tajná skrýš a v nej zatočený pramienok tmavohnedých vlasov, ktoré patrili jeho prvorodenej dcére. Volala sa Věruška a zomrela ako dvojročná na zápal mozgových blán skôr, ako sa narodili jej traja ďalší súrodenci. Jej kučierky nosil dedečko celý život v hodinkách a spomienky na ňu v srdci.
Prechádzam sa tu a myslím na Věrušku, na ktorú rodičia nikdy nemohli zabudnúť. Aj na tomto cintoríne je veľa podobných Věrušiek. Na tie najstaršie si už asi nemá kto spomenúť.
Alebo si ešte niekto pamätá na Danku?
A žije ešte niekto z čias, keď Dvestoštyridsaťosmička mala svoje meno?
Najstaršie hroby s nápismi majú okolo 70 rokov.
Väčšina detí sa nedožila prvého roka. Niektoré majú zhodný deň narodenia aj úmrtia.
A tak tu spia - tí, ktorí nespoznali svojich mladších súrodencov a neoslávili ani prvé narodeniny. Tí, čo nedostali šancu napísať román, zložiť symfóniu či viesť krajinu. Tí, ktorých strážni anjeli obklopili až po smrti.
