Prvé dni, keď bola v nemocnici, som sa bála každého zazvonenia telefónu. Večer som dlho nemohla zaspať a ráno som sa budila so strachom, aká správa ma bude čakať. Doktori naznačovali, že mama má silno poškodený mozog a s ohľadom na jej osemdesiatdva rokov nejaké zázraky čakať nemôžeme. My s bratom však svoju mamu poznáme a neverili sme im.
Mama bola z nás doma vždy tá najbystrejšia, takže ak by jej odumrela hoci aj polovica mozgových buniek, ešte stále ich bude mať viac ako bežný smrteľník, hovorila som.
V mysli mi zneli Nerudove verše, ktoré nám mama kedysi recitovala:
"A kdyby byla snad svázána v uzlíčku,
přec bych ji miloval tu drahou matičku."
Spomenula som si na báj o Sizyfovi, zakladateľovi mesta Korint, ktorý som navštívila v lete. Preľstil boha smrti Tanata, ktorého za ním poslal Zeus. Zviazal ho a uväznil, takže ľudia prestali umierať. Zeus poslal boha vojny Aresa, ktorý Tanata oslobodil a Sizyfa odvliekol do podsvetia. Lenže Sizyfos prešiel cez rozum aj bohovi podsvetia Hadesovi. Presvedčil ho, aby ho pustil domov niečo zariadiť ohľadom pohrebu, a keď sa dostal von, pokojne žil ďalej v Korinte. Hádes za ním poslal ešte raz Tanata a napokon sa im ho podarilo dostať definitívne do podsvetia. Za trest musí Sizyfos kotúlať do kopca balvan, ktorý tesne pod vrcholom spadne nadol.
Bola som ochotná gúľať ten najväčší balvan na svete...
Postupne sa mamin stav zlepšoval a po dvoch týždňoch sme ju vzali domov. Do doliečováku sme ju dať nechceli, pretože nepoznám nikoho, kto by v piatej najhoršej slovenskej nemocnici pobyt v tomto zariadení prežil. Nevylučujem však, že sa aj takí nájdu.
A tak sa o mamu staráme na striedačku u nej doma. Nikdy by som si nemyslela, že to môže byť také príjemné. Denne zažívame kopu veselých situácií. Mama má ochrnutú pravú stranu, takže nemôže chodiť. V prvých dňoch sme na tom boli obe horšie - ona sa nedokázala udržať na nohách a ja som zas nedokázala udržať ju. Pri prvom pokuse preložiť ju z kresla na gauč sme obe spadli, našťastie ona na mňa.
"Čo s tebou, mami, pomoci sa hneď tak nedočkáme. Tak Ťa nechám ležať na zemi."
S vypätím všetkých síl som pod ňu podložila epedá z gauča, prikryla ju perinou a čakala, kým príde brat. Doteraz sa na tom smejeme.
Po čase začala "rozprávať". Teda hovoriť "mamamamamama". Spočiatku si to asi neuvedomovala a tak naša konverzácia vyzerala nasledovne.
"Mamamamama", riekla mama.
"Nerozumiem, mamička, skús ešte raz." A mama pomaly opakovala s dôrazom na každú slabiku a pritom gestikulovala zdravou ľavou rukou: "Ma. Ma. Ma. Ma. Ma!"
Alebo keď sme lúštili krížovku. Hovorím "grécky boh na sedem, na konci je es" a mama mi radí "ma ma ma".
Neskôr som jej čítala, že kdesi v Amerike učia pacientov po mozgovej príhode rozprávať spevom. Centrum spevu ovláda opačná hemisféra ako reč a ak je rečové centrum poškodené, môže ho nahradiť to spevové. Mama si to vzala k srdcu a začala spievať. Nie, reč jej nejde, spieva si to svoje "mamamama", ale v logických súvislostiach. Repertoár má naozaj bohatý. Škoda, že ja nepatrím k najbystrejším a súvislosti mi dôjdu až následne. No napadlo vy vám, že part Kecala z Predanej nevesty znamená, že jej mám podať pokladničku s peniazmi? A pritom je to tak jednoduché - "mám jednu dívku, ta má dukáty, má dukáty..."
Takto si teda žijeme. Tešíme sa z každodenných malých pokrokov a hlavne sa stále smejeme. Ako dnes.
Po rannej hygiene mama nástojčivo ukazovala na plienku, čo bola na zemi. Keď som ju chcela ísť zahodiť, volala ma späť a ťahala ma za ruku k sebe.
"Počkaj mamička, vynesiem smeti a potom sa porozprávame", hovorím jej. Len si rezignovane povzdychla.
Keď som sa vrátila od kontajnera, opäť ma silno chytila za ruku a pritiahla si ma. Tentokrát sa jej to podarilo. Zdravou rukou mi siahla na zadok a odtrhla časť plienky ktorá sa mi prilepila na nohavice a s ktorou som bola vonku na ulici vyniesť smeti.
Asi mám proste viac šťastia ako mal Sizyfos.
