Ja mám okrem toho ešte jednu zvláštnosť - medzi mnou a najmladšou dcérou je dvojgeneračný rozdiel. Aj predtým sa stávalo, že neznámi niekedy nevedeli definovať presný príbuzenský pomer medzi nami a občas sa pre istotu opýtali. Párkrát sa stalo aj to, že sa neopýtali a neuhádli. Z trápnych rozpakov sa snažili potom dostať rečami o tom, že babky sú čím ďalej tým mladšie a modernejšie alebo že teraz je "in" mať dieťa v zrelom veku. Dosť ma prekvapilo, keď sa podobného omylu dopustili v kozmetickom salóne, kde som mesačne nechávala pomerne vysokú sumu za to, že ma po každej návšteve úprimne ubezpečovali, ako mlado vyzerám vďaka tomu, že sa o mňa pravidelne starajú.
Už tam nechodím...
Zdá sa, že to bol ten lepší prípad. A že dobre už bolo. Nedávno sa mi prihodila takáto situácia:
Spolu s Viktorkou nakupujeme v malej samoobsluhe, ktorú navštevujem denne takmer 25 rokov. Je krásne popoludnie, v obchode viac personálu ako zákazníkov, nikto sa nikam neponáhľa a tak predavačka nadviaže rozhovor s malou:
"Ale sa dnes budeš mať dobre. Nanuk, doboška, banán v čokoláde..."
"Banán je môj", spresňujem.
"Áno, však aj babka si môže zamaškrtiť, že?" odpovie s chápavým úsmevom tá dobrá stvora.
Hrdinsky sa rozhodnem priznať: "Ja som matka, nie babka."
Je mi ľúto, že som pani uviedla do rozpakov. Rozmýšľam, ako to zahovoriť, aby sa necítila trápne a nevyčítala si svoju netaktnosť. Zbytočne.
Pani sa na mňa zadíva, párkrát nechápavo zažmurká a potom na celú predajňu zakričí:
"Vy ste matka? Naozaj? Tak to by som nikdy nepovedala!"
A potom už len neveriacky blokuje nákup...
A tak som si uvedomila niečo, čo ma predtým vôbec nenapadlo.
Na mojej úlohe matky nebolo najzložitejšie dieťa vynosiť ani porodiť. Nebolo najnamáhavejšie po nociach vstávať a kŕmiť. Nebolo najťažšie prebaľovať. Nebolo najnáročnejšie báť sa o dieťa v chorobe.
Najzložitejšie, najnamáhavejšie, najťažšie a najnáročnejšie pre mňa je - nevyzerať ako jeho babka.
Dnes je to presne 23 rokov, čo som sa stala matkou po prvýkrát.
