Keď sme v šiestej triede dostali na domácu úlohu z dielenských prác vystružlikať z dreva lyžicu, vedela som, že sa na jeho pomoc spoľahnúť nemôžem. Spolu s mamou sme vyrobili niečo vyzerajúce tak odpudivo a nefunkčne, že v prípade núdze by bolo rozhodne estetickejšie polievku vychlípať priamo z taniera.
O rok neskôr sme vyrábali kŕmitko pre vtáčiky. Ostatní otcovia sa pochlapili, my s mamou sme dostali dva mínus za snahu. (Horšie som z nevedomostných predmetov dopadla už len na telocviku, keď moje servovanie pri volejbale bolo ohodnotené známkou štyri mínus.)
Vyrastala som teda v kutilsky absolútne nepodnetnom prostredí a nepredpokladala som, že v živote ešte dobrovoľne siahnem po dreve. Moje ambície v oblasti ručných prác siahali maximálne po tradičnom dve hladko, dve obrátko.
Niekedy na jeseň 1981 som počas služobnej cesty objavila v jednom pražskom papiernictve vystrihovanku Český betlém od Josefa Ladu a inšpirovaná betlehemom strýka Františka z roku 1912 som sa rozhodla vlastnoručne vytvoriť niečo podobné - rodinný klenot, ktorý sa bude dediť z generácie na generáciu a každé Vianoce s dojatím vyťahovať zo zaprášenej škatule spod postele.
Dovtedy som nemala ani šajnu, čo je to lupienková píla a len matne som tušila, ako vyzerá preglejka, ale to ma v mojom úsilí zachovať potomkom cenné dedičstvo nemohlo odradiť. Manžel slúžil socialistickej vlasti na Šumave ("Janovice nikdy více, radši kulku do palice!"), deti sme ešte nemali, tak som si dlhé zimné večery spríjemňovala vystrihovaním obrázkov a obkresľovaním siluet na drevo. Neskôr som prešla do druhej fázy, kde som v nebezpečnom súboji s lupienkovou pílou o vlastné prsty vyrezávala svätú rodinu, troch kráľov, ovečky, stromy i ľudí.
Koncom novembra sa manželova misia vo VÚ 1113 ukončila a tak mi trochu pomohol vo finále. Vystrihnuté obrázky sme nalepili na vyrezané časti, nalakovali ich bezfarebným lakom a každé Vianoce ich vyťahujeme zo zaprášenej krabice.
Zub času, ktorý neušetril moju postavu, pleť ani vlasy, sa podpísal aj na betleheme - jeho diely stárnu solidárne so mnou. Farby vybledli, lepidlo prestalo držať kométu nad maštaľou aj časť podstavcov, preto niektoré postavičky už nedokážu stáť na vlastných nohách a Vianoce prečkajú opreté niekde v kúte.
Keď sa na ne zadívam, v spomienkach sa vraciam späť, niekam do rokov šesťdesiatych. Je Štedrý večer, vonku sneží a nás pred chvíľou zvonček privolal do obývačky. S bratom a rodičmi sedíme sviatočne oblečení na gauči pred stromčekom, spievame koledy a prežívame najdlhšie a súčasne najkrajšie minúty svojho života.
"Pásli ovce valaši, při betlémskem salaši..."
"My tři králové jdeme k vám,
štěstí, zdraví přejeme vám."
"Jak si krásné, neviňátko, vprostřed bídy, nebožátko,
před tebou padáme, dary své skládame.
Já ti nesu dvě kožičky, by zahřály tvé ručičky,
já zas trochu mlíčka, by kvetly tvá líčka."
"A co my ti, nuzní, dáme, darovati co nemáme;
my ti zadudáme, písně zazpíváme."
"Já bych rád k Betlému, k Ježíšku malému.
Mám doma pěknou žežuličku a taky malou křepeličku,
ty mu odvedu."
"Tichá noc, svätá noc, všetko spí, všetko sní..."
"... sám len svätý bdie dôverný pár, stráži dieťatko nebeský dar..."
