"Dvojičky?", teší sa teta. Bystrejším by pravdepodobne hneď napadlo, že tento smer rozhovoru asi nebude správny, ale ja som bystrosťou nikdy nevynikala. Preto odpovedám: "Áno, sú dve."
"A čo to je?", pýta sa suseda.
"Ešte nevieme", odpovedám popravde. "Keď mi o nich v pondelok hovoril, nevedel to. Nechcel starú vyrušovať. Teraz asi vie, ale už sme sa o tom spolu nebavili."
Suseda chápavo prikyvuje.
"Ideme ich pofotiť a niečo im nesieme", obraciam jej pozornosť na vrecko so starým chlebom.
Po chvíli ticha, ktoré teta potrebovala na spracovanie tejto zaujímavej informácie, opäť nadväzujem rozhovor. "Kde je ten brat len tak dlho! Veď sa ponáhľal, aby sme došli za svetla, lebo tam nemá elektrinu a ešte chce aj čosi porobiť."
"A kde to býva?", je zvedavá suseda. "V Trnovom, má tam prenajatú stajňu", odpovedám tak, ako to je.
"Koľko má vlastne teraz detí?", pokračuje pani v konverzácii. V jej hlase začínam badať mierny údiv. "Päť" , hovorím ešte, ale to mi už začína svitať.
Rýchlo uvádzam veci na pravú mieru a kým dôjde brat s autom, jeho renomé je zachránené. Celú cestu za dvojičkami presmejeme.
Na ilustráciu zložitých familiárnych vzťahov pridávam pár fotiek z rodinného albumu. (Kozy majú normálne oči, to im ich len blesk fotoaparátu sfarbil do modra.) Mama s deťmi - už vieme, že je to kozička a capko.
Mama sa nášmu darčeku potešila.
Hrdý otec.
Otcova matka a sestra.
Mamina švagriná.
Jedno z dvojčiat.
