V knižnici sme si požičiavali veľkoformátové verneovky ilustrované starobylými rytinami, prečítali sme celú Lindgrenovú aj Dickensa a systematicky sme sa venovali knihám z edície KOD - Knihy odvahy a dobrodružství. Z domácej knihovničky sme hltali zaradom všetko od Gulbranssenových ság až po Tajomstvá Paríža.
Okrem toho sme čítavali aj periodicky. Každoročne pri návšteve maminho rodného domu v Uherskom Hradišti sme sa vrhli na strýkovu knižnicu a hľadali sme Bylo nás pět. Tonda Bejval, Pepek Zilvar a ostatní z partie od Poláčka boli pre nás oveľa väčším lákadlom ako živí bratanci Milan a Dan. Naša mama sa za nás vtedy hanbila, zatiaľ čo mama Milana a Dana nás dávala bratancom za príklad.
Strýkova knižnica toho skrývala oveľa viac. Nachádzal sa tu napríklad Jan Kalista hockeyista - kniha, ktorá pokazila maminmu bratovi Vianoce 1938. Malý Pepa túžil po korčuliach "kanadách", ako mali ostatní kamaráti, a namiesto toho si pod stromčekom našiel knižku o chlapcovi, ktorý úplne náhodou a vlastne omylom v medzištátnom zápase vsietil rozhodujúci gól do kanadskej brány, čím československému tímu zabezpečil zlatú medailu.
Každý rok, keď sa začínalo stmievať už popoludní, keď v obchodoch zvesili reklamy k VOSR, keď mama vytiahla zo skrine odložené zimné kabáty a my sme čakali, či Martin príde na bielom koni, v tom čase sme sa začali tešiť na Vianoce. Vtedy ešte v telke neotravovala Kikuš ani spievajúce vianočky a v obchodoch sa ešte netvorili typické vianočné rady, lebo banány a mandarínky prichádzali až tesne pred Mikulášom.
Čas, ktorý sa vliekol strašne pomaly, sme sa snažili nejako preklenúť. Denne sme merali vonkajšiu teplotu a zakresľovali ju do grafu vyrobeného z "kockového" papiera, pričom sme sa tešili keď výsledná krivka klesala. Nakreslili sme si kalendáre, na ktorých nechýbal obrázok torty vo štvrtom (moje narodeniny) a čižmičky v šiestom decembrovom políčku a poctivo sme každý večer odškrtávali dni, ktoré ostávali do obrázku so stromčekom.
No a vtedy sme sa vrhávali na našu obľúbenú vianočnú klasiku a privolávali si Vianoce.
"Praha byla v pravé vánoční náladě. Skoro denně padal sníh, sady i ulice byly pokryty bělostným hávem, hromady vánočních stromečků na všech náměstích měly denně čerstvou sněhovou čepici..."
Tak presne odtiaľto sme každoročne čítavali knihu, ktorú sme aj tak už skoro poznali naspamäť. Volá sa Lída a Pavel, kamarádi z páté obecné a napísala ju Jaromíra Hüttlová, ktorá sa narodila práve na Martina v roku 1893, teda presne pred 117 rokmi.
Kniha vyšla v roku 1933 a patrila našej mame. Piatakov Lídu, Věru a Pavla aj terciánku Irču a všetkých ich kamarátov sme si o tridsať rokov neskôr obľúbili aj my. Román sme stihli v detstve prečítať niekoľkokrát a dodnes mi stačí povedať "Anči Hynková" a brat okamžite doplní "dcera chudé pradleny".
Nasledujúce vety ma uvádzali do pravej predvianočnej nirvány:
"Druhý den se Lídě a Irče nechtělo ani z postele. První volný den! Teprve když na ně maminka volala, aby honem vstávaly, že musí s ní kupovat ryby, vyskočily ochotně a za chvíli byly oblečeny. Pak se vybrali s matkou a s Toničkou do tržnice a koupily dva pěkné kapry. A potom už byly opravdu Vánoce."
Ako som im len závidela! A tu ešte viac.
"Dveře se otevřely a vánoční stromek zazářil nesčetnými světly. Lída věnovala mu zatím jen nepatrnou pozornost a hnala se ke stolu, kde byly připraveny dárky..."
Nakoniec, však si to vlastne môžete prečítať sami.
Tiež vás udivilo, ako sa trinásťročná Irča potešila Filozofskej histórii? Nuž, nie každý bol asi taký tvrdý materialista ako mamin brat. I keď na druhej strane, on bol na rozdiel od Irče skutočný.
Trochu som sa vždy čudovala, že u Lídy sa najskôr rozbaľovali darčeky a až potom sa večeralo. To nás by asi od darčekov k večeri museli ťahať násilím. Ale každá rodina má svoje zvyky, možno to niekde býva aj takto. Hlavne že všetko dobre dopadlo.
Minulý týždeň som sa po štyridsiatich rokoch k Líde a Pavlovi vrátila. Bola som prekvapená, že sa mi v hlave vynárali celé pasáže. Nad niektorými vetami som sa zamyslela viac ako keď som bola malá, nad niektorými som sa len nostalgicky pousmiala.
Táto takmer osemdesiatročná kniha je v ponukách viacerých českých internetových antikvariátov a stojí od 295 do 550 českých korún. Našla som tam aj autorkine diela pre deti, ktoré som poznala len z reklamy na posledných stranách knihy, ale určite by som ich hltala podobne - Dáša, pražská studentka či Táňa z naší oktavy a iné detské romány, ktorých napísala spolu takmer štyridsať.
Na internete som sa stretla aj s ďalšími knihami maminho i môjho detstva. Jan Kalista bol najdrahší, stál 899 českých korún. Pravdepodobne viac, ako by dnes stáli staré strýkové kanady, ak by sa náhodou zachovali. Ale aj tak je už vypredaný.
Objavila som tam tiež Lídu, Vavu a Dona aj Všetečku a Všudybylku, ďalších knižných kamarátov, s pomocou ktorých sme kedysi privolávali Vianoce.
Dnes sa dá na internete zohnať takmer všetko. No pokiaľ budem žiť ja alebo brat, naši kamaráti nielen z piatej ľudovej sa v antikvariáte neocitnú. Veď čo ak sa nám bude opäť niekedy predvianočný čas vliecť tak neuveriteľne pomaly?
