Neskôr nám naši na výstave exotického vtáctva kúpili zelenú andulku. Jednej zimy začala chradnúť a nemohla sa postaviť na nohy. Na radu veterinára sme jej dávali rybí tuk, ale nepomohlo to - ráno sme ju našli stuhnutú na dne klietky. Aby mama utíšila náš žiaľ, išla s nami a s andulkou v krabičke od čaju do Budatínskeho zámku, kde pracoval preparátor zvierat. Chceli sme si ju nechať na pamiatku "vypchať" . Žiaľ, takého objednávky nebrali a tak nám neostalo nič iné, len andulku pochovať u babičky v záhrade.
Potom sme mali doma ešte zopár chovateľských pokusov. Holuby, s ktorými sme mali s bratom vážne krotiteľské zámery, sa po pár dňoch prechodného pobytu u nás definitívne usadili na susedovom balkóne a na naše snahy sa - no však viete čo. Horšie bolo, že aj na susedov balkón - a to doslova a opakovane. Aby sa zabránilo vypuknutiu susedského konfliktu a vďaka tomu, že mama pochádza z mäsiarskej rodiny a k tomu je odjakživa pragmatička, holuby boli na základe Rozhodnutia Rodičovskej Rady utratené a skončili ako hlavný chod jedného nedeľného obeda.
Pamätám si, že sme istý čas mali aj zebričky, ale neviem, ako skončili. Rodičia už nechceli, aby sme sa na zvieratá príliš citovo viazali - kvôli tomu, aby sme sa potom netrápili.
Teraz mi tie príhody z detstva pripadajú viac úsmevné ako smutné. Ich pripomenutím som sa však nemienila vysmievať láske človeka k zvieratám. Viem, že stratu zvieracieho miláčika ľudia prežívajú veľmi intenzívne.
Starší pán bývajúci na našej ulici mal bieleho špica Belka. Keď som psíka už dlhší čas nevidela, opýtala som sa na neho. Pán mi povedal, že Belko zomrel a dodal: "Viete pani, už mi zomrelo veľa príbuzných. Ale za nikým som tak neplakal." Ten pán je inak šťastne ženatý, má dospelých synov a vnukov a je absolútne v pohode.
Ďalšie výpovede ľudí, ktorí stratili svojich zvieracích priateľov:
"Johny bol s nami 2 a pol roka. Sme 4-členná rodina, ale plakali sme za ním v posledných chvíľach všetci."
"Odkedy si odišiel, je doma strašné ticho a my len čakáme, ako zaklopeš na dvere a my ťa pustíme dnu späť k nám. Stále spomíname na tvoje huncútstvá a veríme, že si v nebíčku opäť mladý, nič ťa nebolí a že sa tam raz stretneme. "
"Benka, vždy keď sa spomenie Tvoje meno, máme Ťa pred očami. Boli to najťažšie chvíle, keď sme si v ordinácii povedali posledné zbohom."
"Pevne verím, že ak raz zomriem, tak existuje nebo a že sa tam stretnem so všetkými milovanými psami mojho života, už len pre to more lásky čo nás navždy spájalo."
"Kúsok môjho srdca ostal s Tebou v tej smutnej ordinácii..."
"Bol 15 rokov našim potešením. Je a bude nám za ním ešte veľmi dlho smutno... Veríme, že sa mu v psom nebíčku po ťažkej chorobe uľavilo a je mu už dobre. Nikdy na neho nezabudneme."
"Moje láska k nikomu už nebude tak velká, jako k mému Artíčkovi, který mi po celý svůj dlouhý život byl věrným a jedinným opravdovým kamarádem a to jak ve dnech šťastných tak i v těch špatných."
"Dony, byt bez teba je taký tichý a prázdny. Už nás nikto nevíta po príchode domov."
"Mala si tragickú nehodu, pri ktorej si mi navždy odišla. Odišla si tak tichúčko, nestihla som sa s tebou ani rozlúčiť. Nebola som s tebou, keď si ma potrebovala a to je mi veľmi ľúto. Viem len to, že si netrpela. Odišla si a zobrala si si aj kus môjho srdca. Ďakujem ti, že si bola aspoň tú chvíľočku so mnou!"
"Odišla moja Jesinka, za ktorou smúti cela rodina, hlavne ja. Dostala som ju na narodeniny a teraz je to presne 4 roky. Chýba mi, ale už sa netrápi, stráži ma zhora. Veľmi za ňou smútime a chýba nám. Ďakujem ti, Jesinka, že si pri mne v postieľke spinkala tie roky a zohrievala moju postieľku a túlila si sa stále ako dieťa k matke."
"Včera mi navždy odišla moja Vebyna a veľmi to bolí. Už nikdy, keď sa ráno zobudím, nebude trepotať chvostíkom a v noci ju nenájdem vo svojej posteli. Ľúbim Ťa Vebyna a nikdy na Teba nezabudnem."
"Zomrel môj najlepší kamarát Valdo. Dožil sa necelých 16 rokov, bol správnym hrubosrstým jazvečíkom, so všetkým, čo k tejto rase patrí. V závere života mi ešte pomohol zvládnuť moju rakovinu. Boj so svojim chorým srdiečkom vzdal až keď som bola ja vyliečená. Bude mi vždy veľmi chýbať."
Ako webmasterka Virtuálneho cintorína zvierat sa s takýmito dojímavými príbehmi stretávam veľmi často. "Hrobárska" práca ma dokáže ešte stále tak trochu rozcitlivieť, ale robím ju rada. Často je pre majiteľa takéto pochovanie uhynutého zvieracieho priateľa poslednou službou, ktorú chce poskytnúť svojmu miláčikovi za roky oddanej lásky.
Keď od nás v januári 2005 odišla Micka, po pár dňoch sme tušili, že sa už nikdy nevráti. Brala som to ako fakt, na ktorom nič nezmením. Bola stará a vedela som, že to raz musí prísť. Po dvoch týždňoch som sa rozhodla virtuálne ju pochovať. Napísala som text, pridala fotky a uploadla na net. Všetko s profesionálnou rutinou.
Potom som si klikla na Mickin hrobček, aby som skontrolovala, či je všetko v poriadku - a rozplakala som sa...
