Vytiahla som svoj staručký adresár a začala som pekne od začiatku. Koho tu máme ako prvého?
Teta Albína. Staršia milá pani z bratislavského Prievozu. V jej malej izbičke som bola jedno jesenné popoludnie roku 1976 zasvätená do tajov lásky. Študent, ktorý ju mal prenajatú, sa po čase odsťahoval z izbičky aj z môjho života, my s tetou Albínou sme zostali v kontakte naďalej. Chodievala som k nej počas celého môjho vysokoškolského pobytu. Neboli sme v žiadnom príbuzenskom vzťahu, napriek tomu mi nahrádzala 200 kilometrov vzdialenú rodinu. Vždy mi výborne navarila, ja som jej zas pomáhala, ako som vedela. Brávala ma na návštevu k susedom - aj ona ma asi považovala za "svoju". Keď som doštudovala, vrátila som sa domov a s tetou Albínou sme si už len písali. Po smrti druha sa odsťahovala do rodiska na Záhorí, kde stretla Paľka, svoju lásku z mladosti. Vydala sa a boli šťastní až do jeho smrti. Ešte sme si pár listov vymenili, až kým som si raz uvedomila, že už dlho neprišla odpoveď. Dovtípila som sa, čo sa asi stalo.
Renate z Bűtzowa. Spolužiačka si s ňou písala ešte od strednej školy a pretože nechcela ísť k nej na prázdniny sama, pozvala aj mňa - asi zavážila moja štátnica z nemčiny. Strávili sme tam dva júlové týždne v roku 1977. Renate sa v priebehu rokov rozviedla, neskôr jej pribudol ďalší manžel a dve deti, ale v súčasnosti je opäť rozvedená. Stretli sme sa v lete 1984, keď k nám prišla na návštevu a jej neposední synovia nám systematicky dva týždne kladivkom rozbíjali betónový chodník. Snáď z toho vyrástli, veď im už do tridsiatky veľa nechýba. Písali sme si dlho, ale odkedy má aj Renate internet, naša korešpondencia pokračuje v modernejšom duchu.
Axel, Annelie, Anke a Dőrte. Nemecká rodina, s ktoru som sa zoznámila na trase Rostock - Drážďany pri spiatočnej ceste od Renate. Axel a Annelie mali vtedy 30, Anke štyri a Dőrte tri roky. Všimla som si hlavne Dőrte. Nedalo sa prehliadnúť, že vo vývoji zaostáva. Vydávala neartikulované zvuky, bola podráždená, búchala bábikou o okno a z úst jej tiekli sliny. Rodičia sa jej nepretržite venovali a preto som sa prihovorila jej staršej sestričke. Spolu sme si zaspievali, pokreslili a porozprávali sa. Na záver mi nadiktovala adresu, aby som jej poslala pohľadnicu. Po príchode domov som kúpila nejaké hračky a poslala balíček. Jej mama mi odpovedala a odvtedy sme sa už veľakrát stretli. Bola som milo prekvapená, ako sa Dőrtin stav stále zlepšoval a aké robila pokroky. Chodila síce do osobitnej školy, ale je úplne samostatná. V súčasnosti má už vyše 30 rokov, pracuje v chránenej dielni, normálne komunikuje a má aj priateľa. A "malá" Anke má dve dcéry, ktoré sú staršie ako bola ona vtedy, keď sme sa videli prvýkrát.
Ani do Drážďan pohľadnicu posielať nebudem, vianočný pozdrav vybavím mailom.
Ďalších niekoľko adries patrí Borisovi. Prvá je z Leningradu, ďalšie tri z Izraela. Ani jedna už nie je potrebná, naša korešpondencia skončila v roku 1996.
Potom je tu pán Miloslav. Spoznali sme sa na zájazde do Kodane v lete 1989. Mal vtedy vyše 70 rokov a pochádzal z malej dedinky pri Poděbradoch. Na záver sme si vymenili adresy a v nasledujúcich rokoch mi chodievali krásne listy. Mal nádherný rukopis, robil aj kronikára v ich obci. Písal vynikajúcim štýlom a z listov som sa neustále presviedčala o tom, aký je vzdelaný a sčítaný. Jeho zas zaujímali moje cestovateľské postrehy z krajín, ktoré sa pre nás otvorili po revolúcii. Spolu sme oplakali rozdelenie Československa. Bol veľmi pozorný. Potešilo ma, keď si prečítal vo Vlaste príspevok "čtenářky ze Slovenska" a podľa štýlu uhádol, že som ho písala ja. Keď som súťažila v AZ-kvíze, tak do jeho sledovania zaangažoval celú svoju rodinu. Ešte si pamätám na jeho osemdesiatku - opísal, aké veľké oslavy mu pripravili doma aj na obecnom úrade. Bol to jeden z jeho posledných listov. Tiež som si až po čase uvedomila, že už nikdy nenapíše.
Listujem v adresári ďalej - pani Jarmila z Prostějova. Stretli sme sa v roku 1994 v gréckej Leptokarii. Ich Míša sa skamarátila s našou Barborkou. Od Jarmily som sa dozvedela, že prekonala vážne ochorenie lymfatických uzlín. Bola na invalidnom dôchodku a nahrádzala zamestnané mamy všetkým spolužiakom jej detí. Raz sme dostali balíček, v ktorom boli nádherné šaty pre Barbie, ktoré ušila, aby urobila Barborke radosť. Pár rôčkov sme si vymieňali pohľadnice, ale už tiež nie sme v kontakte. Naše deti sú síce dospelé, ale keď si na tú dovolenku spomínam, vidím dve malé dievčatká hrať sa spolu na pláži.
Ruženka, Janka, Ľuba, Oľga - len niekoľko z mojich spolubývajúcich na Nešporáku v školskom roku 1976/77. Bývalo nás na izbe oficiálne desať a k tomu ešte jedna načierno. Prežívali sme spoločne svoje citové vzplanutia a rozchody a nadávali sme na skúšajúcich, ak niektorú z nás vyhodili zo skúšky. Keď sme po promóciách v septembri 1980 opúšťali Bratislavu, sľubovali sme si večné priateľstvo a nehynúcu korešpondenciu. Vydržali sme len prvých 10 - 15 rokov.
Takto som sa prelistovala až k Z. Cestou som našla štyri adresy, ktoré by ešte mohli fungovať a poslala som na ne vianočné pozdravy.
Asi adresár odložím do škatuľky k maturitnej stužke, črepine pre šťastie a podobným dávnym spomienkam. A tie štyri adresy si v súlade s dobou prepíšem do mobilu.
