Ako najčastejšie dôvody svojho rozhodnutia uvádzali striedavo nasledovné:
Hudobné vzdelanie mi v dospelosti zabezpečí svetlú budúcnosť v povolaní učiteľky klavíra
Bolo by hriechom nevyužiť všetko (=klavír), čo máme doma a čo by iní za to dali, keby mali tú možnosť
Mám talent, ktorý by bolo škoda nerozvíjať
Talent som možno mala, ale usilovnosťou som rozhodne neoplývala. Nechcelo sa mi cvičiť durové a molové stupnice s krížikmi a béčkami ani etudy a Sarauer s Czernym boli moji tajní úhlavní nepriatelia. Učiteľka sa spočiatku dosť snažila, postupne jej však trpezlivosť dochádzala a mne sa párkrát ušlo aj po prstoch. Ak mám byť úprimná, ani sa jej nečudujem. Nakoniec moje hodiny končievali niekde v polceste medzi odohratou stupnicou a spomínaným Czernym. Asi ma radšej poslala domov, akoby ma mala v návale zlosti zabiť.
Po štyroch rokoch obojstranného trápenia si rodičia uvedomili, že zo mňa nikdy nebude nielen druhý Mozart, ale ani učiteľka klavíra a súhlasili s predčasným ukončením mojej kultúrnovzdelávacej aktivity. Svet sa mi zrazu zdal oveľa krajší a slobodnejší.
O pár rokov som prechádzala zložitým duševným vývojom - okrem čítania básní a Voltaira som zatúžila preklenúť obdobie adolescencie za sprievodu hudby. A tak som si chýbajúce klavírne vzdelanie dopĺňala tri roky u súkromnej učiteľky.
Keď sa mi narodili deti, rýchlo som zabudla na svoje predsavzatia, ktoré som si kedysi dávala. Napríklad že ich nebudem nikdy nútiť do toho, čo sa nepáčilo mne. Klavír som spolu s osuškami, hrncami a inými praktickými predmetmi tvoriacimi moje veno presťahovala do svojej novej domácnosti a presvedčená o tom, že náš dom je plný malých Amadeusíkov, prihlásila som syna a o pätnásť rokov neskôr aj najmladšiu dcéru do hudobnej školy, ktorá mi bola kedysi taká odporná.
Dnes chodím rada po chladných chodbách tej majestátnej budovy, počúvam, čo sa hrá za dverami a prezerám si fotografie na starých tablách. Skoro nič sa tam nezmenilo. Len zo stien sa už na mňa nepozerajú prísne bradaté tváre Smetanu a Dvořáka. A tie schody sa mi teraz zdajú akési vyššie - a nie je ich náhodou aj viac? Veď si nepamätám, že by som sa bola niekedy takto zadýchala. A všetci vyučujúci sú milí - pravdepodobne majú pevnejšie nervy alebo lepších žiakov.
Na základe svojho života s klavírom som dospela k nasledovným poznatkom:
Prítomnosť klavíra v rodine spôsobuje aj u racionálne zmýšľajúcich rodičov aspoň chvíľkové presvedčenie o hudobnej genialite svojich detí.
Na rozdiel od iných učebníc, ktoré podliehajú spoločenskému a politickému vývoju, noty majú hodnotu trvalú. Napríklad taký šlabikár z roku 1972 v našich školách použiť neradno, hoci písmeno C je v tom úplne nevinne.
Zato z nôt vydaných v roku 1919 môžete hrať pokojne aj dnes:
Samozrejme, aj tu výnimka potvrdzuje pravidlo - toto radšej veľmi hlasno hrať neskúšajte.
Nezáleží na tom, či hráte z nôt nemeckých
alebo trebárs z ruských, hudbe budete rozumieť rovnako.
Niektoré pasáže zo Sarauera robia problém každej generácii - prvé poznámky sú z mojich čias, ďalšie priniesol Jakub a posledné pripísala pani učiteľka Viktorke - práve cvičíme uvedenú etudu:
Klavír má okolo 70 rokov. Keď som volala majstra ladiča, spresnila som mu, že ide o starý kus. Prišiel, pozrel naň a bol sklamaný. Vraj ten klavír vôbec nie je starý, je v najlepších rokoch a zachovalý.
A ja by som veľmi chcela, aby niečo podobné hovorili aj o mne, keď budem v jeho veku. Aspoň niečo, keď už zo mňa tá učiteľka klavíra nebude...
Foto: autorka
