Spoznali sme sa na trase Rostock - Drážďany v júli 1977. Vracali sme sa so spolužiačkou Ibojou domov. Dva týždne sme boli u jej nemeckej kamarátky Renate, ktorej adresu vyfasovala na strednej škole na hodine nemčiny. Renate bývala v dedinke Moisall, do ktorej chodil autobus dvakrát do týždňa. Celý čas bola zima a lialo. Jediným naším každodenným spoločenským zážitkom bol obed v miestnom LPG (obdoba nášho JRD), kde bola Renate zamestnaná a tak nás tam prihlásila na stravu.
Presne takto si to pamätám - dookola nič, len lúky, na ktorých sa pásli kravy.
Každovečerné spoločenské posedenie v kruhu rodiny.
Proste strašne nudné a otravné prázdniny s Renate, jej manželom a ročným synom Ronym, na ktoré sa neskôr nostalgicky spomína s humorom a miernym zveličovaním, tak ako muži s dojatím spomínajú na roky buzerácie vojenčiny v Janoviciach nad Úhlavou alebo v nejakom inom šumavskom zapadákove.
Napríklad ako sa Renate snažila vniesť do nášho života trochu vzrušenia a tak nás jednu sobotu zaviedla do zasadačky roľníckeho družstva, kde sa konala diskotéka. Na motorkách sem dorazili všetci ružovolíci mládenci s mastnými dlhými blond vlasmi z okruhu 20 km. Všetci mali v zadnom vrecku nohavíc zastrčený veľký hrebeň a všetci sa nám zdali strašní sedliaci (nech hodí kameňom ten, kto si o sebe v dvadsiatke nemyslel, že je úplne najúžasnejší). Boli vo výraznej prevahe a tak som tŕpla, aby niektorého nenapadlo požiadať ma o tanec.
Stalo sa niečo horšie - do tanca ma vyzvala Iboja.
Alebo ako sme sa raz odtiaľ vybrali navštíviť ďalšiu našu spolužiačku, Maju, ktorá brigádovala v Binzi pri Baltickom mori. Renatin manžel a jeho kamarát nás zaviezli na motorkách do najbližšieho mestečka a ďalej sme sa potom trmácali vo vlaku. Naobliekané vo svetroch a vetrovkách sme sa po pol dni doplazili na pláž. Ľudia v plavkách skotačili vo vode, hrali volejbal alebo sa slnili v prútených košoch a s údivom na nás pozerali. Neviem, ako je to možné, ale na tej pláži bolo snáď o 20 stupňov viac, ako v ostatnej časti NDR.
Tu sme všetky tri - zľava Maja, ja, Iboja.
A k tomu všetkému sme potom doma zistili, že sme aj blbo fotili.
Po dvoch týždňoch strávených v izolácii sme Renate na stanici v Rostocku urobili posledné winke winke a ja som sa cítila slobodne a šťastne, akoby sa predo mnou otvorila väzenská brána. V kupé s nami sedela nemecká rodinka - manželia a ich dve malé dcéry. S občerstvenými spomienkami na préteritum a plusqamperfektum som sa prihovorila staršiemu dievčatku. Povedala mi, že sa volá Anke Leistikow a jej sestra je Dőrte, predstavila otca Axela a mamu Annelie, zaspievala mi zopár pesničiek, zarecitovala básničky a niečo sme spolu nakreslili. Cesta nám ubehla rýchlo, v Drážďanoch mi pred odchodom nadiktovala adresu.
Po návrate som jej napísala a poslala hračky, Annelie mi odpovedala a tak sa náhodná známosť z vlaku začala rozvíjať. Prvýkrát k nám prišli presne týždeň po našej svadbe. Nemali sme ešte ani nábytok a koberce, len staré veci, čo ostali v dome po prarodičoch, a kúrili sme v kachliach, čo im pripadalo veľmi romantické.
Na ďalší rok prišli cez leto na dva týždne. Manžel bol na vojne a ja som s nimi chodila po Slovensku.
Potom sme ich návštevy trochu pribrzdili, pretože sme sa začali rozmnožovať. Najprv Jakub, po roku Barborka. Keď sa na tretí rok dozvedeli, že tentokrát rodiť nebudeme, prišli opäť.
Na lavičke zľava Axel, Anke má na rukách našu Barborku, ja, Dőrte, Annelie.
A tak sme sa stretávali každý rok. V apríli 1985 sme boli my u nich, inak chodievali oni k nám. Väčšinou prichádzali podvečer a ja som stihla predtým navariť a napiecť ako správna hostiteľka, ale raz dorazili asi o štyri hodiny skôr a našli ma v teplákoch s vedrom a handrou v ruke.
V roku 1985 na zámku Pillnitz v Drážďanoch.
Po večeroch sme pili Goldwasser - alkohol, v ktorom plávali šupinky pravého zlata - a pozerali fotografie. Leistikowci si spomienky ukladali na diapozitívy a tak k nám vždy nosili aj projektor a ich dovolenky, bratrancov, sesternice, psa a kolegov sme si premietali na stene v obývačke, pričom Axel pri každom obrázku vyskočil na pohovku a ukazoval detaily, ktoré by nám inak mohli ujsť. Nehovorím, že to nebolo zaujímavé, ale po dvojhodinovej každovečernej nádielke sme boli radi, keď sa zásoby plastových obdĺžničkov určených na daný deň minuli.
Anke a Dőrte boli milé príjemné dievčatká, ktoré nám každý večer dávali pusu na dobrú noc. Anke bola veľmi bystrá, Dőrte mala dosť veľký mentálny hendikep, no k obom rodičia pristupovali takmer rovnako a vychovávali ich k samostatnosti. Vtedy sa mi to zdalo voči Dőrte necitlivé, no s odstupom rokov musím uznať, že nič lepšie pre ňu urobiť nemohli.
Samozrejme, že sme trochu aj politizovali, navzájom sme si porovnávali životnú úroveň a celkové možnosti. Axel pracoval vo firme spracovávajúcej druhotné suroviny, Annelie v nejakom podniku. Prišli na novom Wartburgu, na ktorý čakali niekoľko rokov. Preto zapísali Anke do poradovníka už ako osemročnú, aby sa dostala na rad hneď ako dovŕši plnoletosť.
Práve mi napadla taká absurdná myšlienka - že by to bol dobrý fór, keby teraz začali ľudí z poradovníka predvolávať a vnucovať im tie Wartburgy?
Na dovolenku chodievali do Bulharska, Rumunska, Maďarska a Sovietskeho zväzu. Trojtýždňovú cestu transsibírskou magistrálou do Vladivostoku nám premietali na stenu dva večery. Keď boli u nás naposledy v predrevolučnom období, plánovali na ďalší rok výlet k Ladožskému a Onežskému jazeru.
Potom sa dlho neozývali. Medzitým cez pražskú ambasádu a Maďarsko utekali tisíce ich krajanov na Západ a my sme tajne dúfali, že sú medzi nimi a že nás snáď niekedy v budúcnosti pozvú do Mníchova, Hamburgu či kam to asi len tak mohli ujsť. Naše nádeje boli v tomto smere zbytočné. Leistikowci nikam neušli, ale ostnatý drôt napokon povolil aj u nás a tak sme sa "von" dostali sami.
Svet sa im otvoril, oni doháňali zameškané a ich návštevy u nás už nebývali také časté. Po revolúcii boli u nás dvakrát a my u nich tiež. Naposledy sme sa videli pred siedmimi rokmi. Písali sme si len na Vianoce, párkrát nám zavolali.
Vo Vrátnej v roku 1991.
O rok neskôr k nám prišla Anke s priateľom na motorke. Zľava Jakub, ja, Barborka, Anke, Torsten.
Minulú sobotu teda prišli opäť. Klasika - zas som nestíhala, tentokrát ma našli umývať hŕbu riadu, na dlážky ani nedošlo. Doviezli sa na Mercedese a fotky doniesli napálené na CD. Namiesto transsibírskej magistrály sme si pozerali ich minuloročnú dovolenku v Austrálii. Tento rok idú na Galapágy a do Južnej Ameriky. Goldwasser sa už asi nevyrába, tak sme pili calvados.
Ale inak bolo všetko podobné. Porobili sme pár výletov, trochu si zapolitizovali a veľa spomínali. Axel je už na dôchodku, Annelie sa stala spolumajiteľkou prosperujúcej firmy. "Malá" Anke má 34 rokov, vydala sa za Torstena a majú dve dcéry, ktoré sú približne rovnako staré, ako boli Anke a Dorte, keď k nám prišli po prvýkrát. Dőrte sa takmer vôbec nezmenila. Je síce samostatná, pracuje v chránenej dielni, má vlastný byt a priateľa Franka, ale stále je to malé poslušné dievčatko, ktoré nám aj teraz dávalo pusu na dobrú noc.
Pospomínali sme si na všetko, čo sme spolu zažili. Trochu som si oprášila svoje znalosti préterita a perfekta.
Náhodou som celkom rada, že som si vtedy pred tridsiatimi rokmi vo vlaku nezahryzla do jazyka.
Ale...
Minulý týždeň som dostala list od Renate, tej, u ktorej sa to pred tridsiatimi rokmi vlastne všetko začalo. Tiež bola raz u nás - v roku 1984, a pamätám si, ako mi jej hyperaktívni synovia poriadne liezli na nervy. Už snáď ani neviem, ktorý z nich je René a ktorý Rony, ale nezabudla som, ako obaja svorne kladivkom systematicky rozoberali náš betónový chodník.
Tu sú, zbojníci. Aj Renate a ja.
Potom sme si ešte pár rokov písali, neskôr už len k Vianociam. Preto ma teraz jej list prekvapil. Píše, že okrem dvoch manželstiev jej nevyšiel ani posledný vzťah a cíti sa osamelá. A že sme sa už dlho nevideli...
Ešte som jej neodpísala. Nie, nechcem maľovať čerta na stenu. Vážne ju mám rada. Ale pre istotu som v strehu. Zicher je zicher. Veď čo ak chlapci z tých demolačných záľub ešte nevyrástli?
