"Písala", odpovedám stručne.
" A o čom si tam písala?" nedá sa len tak odbiť.
"No normálne, o päťdesiatke", nedám sa ani ja.
"O tom čísle? Že sa skladá z piatich desiatok a nula jednotiek?", čuduje sa, že sa akurát teraz zaoberám tým, čo oni na matematike preberali už dávno.
"Nie", asi mi neostáva nič iné, len sa zapojiť do dlhšej debaty, "písala som o päťdesiatke ako o veku. "
"A čo si písala o veku? Ty už máš 50 rokov?" Tuším by ju kladná odpoveď ani veľmi neprekvapila.
"Nie, ešte nie. Písala som len o tom, aký je to pocit, keď sa k tomu veku blížim. Vieš, nie je to také jednoduché."
Chápavý výraz na jej tvári. Ako fajn je mať blízko seba spriaznenú dušičku. Aké dobré je mať dcéru, s ktorou sa môžem takto otvorene porozprávať. Očakávam ďalšie otázky. Nebojím sa ani tých najintímnejších. V duchu si zaumieňujem na túto citlivú tému odpovedať úprimne a otvorene.
"No tak, čo by si ešte chcela počuť, srdiečko?", povzbudzujem ju láskavo.
"Mami, a už si napísala testament?"
Malá pragmatička s citlivým srdiečkom - po kom to dieťa asi je?
