Veľká aula, ťažký vzduch plný vôní mohutných kytíc i zápachu spotených ľudských tiel. Na pódiu ľudkovia v podivných úboroch vzájomne sa oslovujúci magnificiencia, honorabilis, spektabilis. Promócie.
Sledujem slávnostný obrad, ale myšlienky mi občas zablúdia niekde inde.
"Mamička, dieťaťko sa nevyvíja, je na úrovni novorodenca", hovorí mi doktorka na neurológii. "Nezdal sa vám nejaký divný?" myslí tým Jakuba.
Možno sa mi aj zdal, ale keď som to občas niekomu spomenula, každý sa len smial - ty by si chcela, aby ti už recitoval básne, nie?
Bola som príliš úzkostlivá matka, do poradne som chodievala každý týždeň. Nikdy si tam nič nevšimli. Až teraz, po pol roku.
"Znamená to, že nebude nikdy chodiť a rozprávať?" pýtam sa zdesene a želám si, aby boli moje obavy vyvrátené.
"Budeme sa snažiť, ale zázraky nerobíme," nepotešila ma.
"Má niečo v hlavičke", hovorím mame po prvom vyšetrení, keď sa u nej zastavím cestou domov, aby som ho nakojila. "Čo ak má nejaký nádor a zomrie?"
"Možno by to tak bolo najlepšie", odpovedá mama a obe plačeme.
Našťastie, nie je to nádor, iba mozgový subdurálny hematóm. Krvná zrazenina v hlavičke. Som hospitalizovaná spolu s Jakubom a počujem jeho krik, keď mu zrazeninu odsávajú. Hneď, ako mi ho donesú, čakám, že sa stane zázrak, a že bude zrazu sedieť a reagovať tak, ako jeho rovesníci. Zatiaľ je však našou diagnózou psychomotorická retardácia.
V tom čase zistím, že aj tento rok k nám priletí bocian. A opäť neistota - ako to zvládnem? Budem mať dosť času a sily venovať sa obom? A čo ak aj to druhé bude...
Začíname s rehabilitáciou, cvičíme reflexné cviky. Mám slzy v očiach, že musím Jakubovi ubližovať, neverím, že ho to nebolí. Často pri tom plačeme obaja. Čím ďalej, tým sa mi cvičí ťažšie. Ale dostavujú sa prvé výsledky. Jakub sa začne prevraciať, neskôr plaziť, chodiť štvornožky a 9. mája 1983 sa prvýkrát sám postaví. Najdrastickejšie cviky stratia svoj význam a my sa už len zdokonaľujeme.
Keď sa mi v septembri narodí Viktorka, z okna na štvrtom poschodí (návštevné hodiny sú len v stredu a nedeľu od 14:00 do 16:00) pozorujem Jakubove prvé krôčiky. Keď sa vrátime z pôrodnice domov, beží mi naproti sám.
Pretože jeho fyzický stav je už v poriadku, vrhám sa do zdokonaľovania ducha. Deti sú vďačnými objektami mojich pokusov a tak v dvoch rokoch Jakub pozná všetky veľké tlačené písmená. Keď má tri, na čiernobielej obálke Mladého Světa spozná Gorbačova a Reagana - však v televízii neustále dávajú záznam z ich rokovania v Reykjavíku. V tej chvíli by ste nenašli pyšnejšiu mamu, ako som ja.
Detský mozog v tom veku je skutočne obdivuhodný. Dokáže do seba vstrebať množstvo poznatkov a v krátkom čase ich spracovať. Každý, kto prehral s troj či štvorročným drobcom pexeso, mi to určite potvrdí.
V tom čase opúšťame pravidelné návštevy neurológie a chodievame na detskú psychiatriu. Nie že by sme chceli, posunuli nás tam ako do vyššieho levelu. Staršia doktorka je obeťou svojho povolania - keď sa s nami, rodičmi, rozpráva, zdá sa mi, že v našich tvárach pátra aspoň po nejakom malom tiku (veď po niekom to dieťa musí byť). Samozrejme, že sú to len moje precitlivelé špekulácie, ale nepríjemných pocitov sa v tejto ambulancii nezbavím nikdy.
Končí mi materská dovolenka. Jakub má štyri roky a vie plynule čítať a písať tlačenými písmenami ľubovoľné vety. Celá šťastná to hovorím doktorke, ale ona nesúhlasne krúti hlavou. Podľa jej názoru je práve to dôkazom, že sa nevyvíja normálne. Ambulanciou jej prešlo množstvo detí a ona vie, že normálne sú tie, ktoré v ničom nevyčnievajú z radu. Spomína odstrašujúci príklad chlapca, ktorého má v dispenzári a ktorý ako trojročný píše písanými písmenami. "To dieťa sa nikdy nenaučí pekne písať", je jej hlavný argument. Som rada, že Mozart žil o dve storočia skôr, lebo keby sa dostal do jej evidencie, možno by sme dnes nepoznali ani Turecký pochod.
Posledná návšteva u doktorky.
"Nie je nutné, aby ste tu chodievali pravidelne. Pred nástupom do školy sa však príďte poradiť, či doporučíme normálnu alebo osobitnú."
Navonok prikyvujem, no v duchu si hovorím "ani ma nenapadne" a zastrájam sa, že raz jej pošlem Jakubove promočné oznámenie. Aby som dokázala, že pravdu som mala ja.
Potom už neboli žiadne problémy. To, čo som za prvé štyri roky do Jakuba nahustila, ďalej rozvíjal sám. Písmo mal strašné, no nebol to dôsledok poruchy jemnej motoriky (na klavír hral veľmi dobre) alebo predčasných pokusov písať, skôr dedičstvo príslušných génov po rodičoch. Na trampoty prvých rokov života som zabudla.
A teraz si po dvadsiatich rokoch uvedomujem, že som to promočné oznámenie neposlala. To, čo cítim, nie je pocit zadosťučinenia, spokojnosť s tým, že došlo na moje slová. Necítim ani žiadnu obrovskú úľavu či hrdosť. Mojím pocitom je taká normálna spokojnosť s happy endom jednej epizódy nášho života.
