Je to úplne jednoduché - pridať k roku ešte 4 mesiace navyše. Však nakoniec, naposledy pridal nejaké mesiace Július Cézar a to je už pekných pár rôčkov. No nie o tom som chcela.
Sedieť tri hodiny na chodbe nie je bohvieaká zábava. Najmä ak ste sa domnievali, že vzhľadom na to, že ste objednaní na presnú hodinu, na skrátenie čakania vám ako vhodná literatúra úplne postačí preukaz poistenca a objednávacia kartička. Do novinového stánku sa neodvážite odskočiť, lebo predpokladáte celkom oprávnene, že ako naschvál by vás práve vtedy zavolali a vy by ste svojou absenciou prišli o poradie na ďalších osem mesiacov. Alebo by vám aspoň niekto obsadil miesto na sedenie.
A tak som bola celkom rada, že si ku mne po hodine prisadla bývalá kolegyňa. Pospomínali sme starých známych, podržali fiktívnu minútu ticha nad zomretými a z práce prepustenými a po ďalšej hodine prešli na osobnejšie témy. Nejako sme sa dostali k veku a keď som prezradila svoj, exkolegyňa vyjadrila prekvapenie. Vraj by mi hádala o desať menej. (Nie, naozaj nič nepotrebovala).
Cez víkend som zažila niečo podobné. Do susedného domu sa sťahujú noví majitelia a pani susedka v rámci nadviazania dobrých vzťahov priniesla bonboniéru ako ospravedlnenie za polystyrénové guličky, ktoré zasypali našu záhradu v priebehu zatepľovania ich domu. Jedna druhej sme v rozhovore predstavili členov rodiny a pani susedka sa ma opýtala: "Kde ste prišli k takým veľkým deťom? Taká mladá."
Ja viem, na tejto zdvorilostnej rečníckej otázke má asi zásluhu skôr ten polystyrénový bordel v našom exteriéri ako moja vizáž, ale aj tak ma to potešilo. Pretože v poslednom čase som čoraz častejšie dostávala otázky, ktoré ma dosť deptali. Napríklad:
"To už máte takú veľkú vnučku?" Vnučkou myslia Viktorku a ja už po osemdesiatytretí krát vysvetľujem, že je to moja dcéra a pokúšam sa pritom tváriť , že sa nič nestalo a že za ich chybnú dedukciu môže len a len môj starecký imidž.
"Ty nemáš podprsenku?" Takto ma zabila moja staršia dcéra. Jasné, že som mala. Ale čo sa budem trápiť s vysvetľovaním - odvtedy nosievam pušapku.
"Už máš dosť zlé vlasy. Kedy pôjdeš ku kaderníčke?" Na toto bola už niekoľkokrát zvedavá moja mama. Vždy pár dní po mojej návšteve salóna krásy.
"Bude to jeden detský a jeden dôchodcovský, že?" Takto sa nás s Viktorkou opýtala pri kúpe lístkov biletárka v galérii.
Chvíľu som premýšľala, či by som sa mala začať umárať tým, ako to so mnou ide dolu kopcom. Potom som si však ešte spomenula na jeden kompliment, ktorý som dostala. A potešiteľné na tom je, že to bolo už pred desiatimi rokmi.
Vracali sme sa zájazdovým autobusom po dvojdňovom pobyte v Eilate do Tel Avivu. Osadenstvo bolo družné - všetko prisťahovalci z bývalého Sovietskeho zväzu. Rečová bariéra žiadna. Niekde medzi Masadou a Jerichom sa nám prihovoril muž:
"Kakaja krasivaja dočka u vas." (Akú máte peknú dcérku.)
Polichotene som sa usmiala. Tiež sa mi Barborka veľmi páčila. Muž pokračoval:
"Ona ne pochoža ni na mamu, ni na papu." (Nepodobá sa ani na mamu, ani na otca.)
A ja? V súlade s krajinou, ktorá ubiehala za oknami autobusu, som ostala ako soľný stĺp a myslela si niečo o trúbe Jerichovej.
