Mama a Vika
Doznie optimistická pesnička o tom, že jenom jednu mamičku máš v svjete šírem a že raz jej oči zhasnú. Dospelí zaspievajú živio, živiooo, živioooooooo, živioooooooooooo!!!! Pri jej krásnom výročí slzy sa tisnú do očí, srdce sa láskou rozbúši, radosť nám vchádza do duší...
Takto to asi vyzerá pri oslave 75. narodenín mamy.
Ale nie tej našej.
Keď sme sa v nedeľu poobede s Viktorkou chystali do hypermarketu, aby sme jej kúpili niečo k okrúhlemu jubileu, zrazili sme sa vo dverách. Mama sa s nejakými veľkými oslavami nebabre. Doniesla časť koláča, ktorý upiekla a spravodlivo rozdelila medzi brata, mňa a seba (ale ja ju poznám a viem, že si nechala určite menej).
Hovoríme jej, že sme sa práve chystali kúpiť jej darček k jej zajtrajším narodeninám.
"Babička, poď s nami, aspoň si niečo vyberieš", láka ju Viktorka.
"Tak dobre, a do koľko si môžem vybrať?"
"Do 150, ale keď sa Ti bude páčiť niečo drahšie, môžeš aj za viac," sľubujem.(Viem, že s vyššou sumou by som neuspela.)
Koláč odložime do chladničky a ideme.
V hypermarkete zabočíme do oddelenia drogérie.
"Jééj, zápalky pre domácnosť, akurát mi došli, tak to si kúpim dve krabičky."
Hodíme zápalky do vozíka a ideme ďalej.
"Ktorý si mám kúpiť?"
V ruke má dva čističe na WC. Pokukuje po tom drahšom. Taký fajnový, s dvoma uzávermi, jedna časť náplne odstraňuje neviemčo a tá druhá zas robí neviemčo iné.
"Kúp si tento dvojitý. Nech je sranda."
Do vozíka pribudne čistič.
"To mi stačí, už nič nepotrebujem."
"Ale to máš len za 85. Ešte môžeš viac."
"Naozaj už nechcem. Poďme domov, teším sa, ako ho vyskúšam, doteraz som mala len také lacné, dvadsaťkorunové."
V autobuse si spomenieme, že sme zabudli gratulovať a narýchlo si podáme ruky. Mama vystupuje o päť zastávok skôr ako my. Zakýveme si. Narodeninová oslava skončila.
No povedzte - nie je tá moja mama bohovská? Pragmatička ako vyšitá, nespútaná konvenciami a k tomu večná optimistka.
Že ja si robím ťažkú hlavu z nejakej blížiacej sa päťdesiatky!
