Spoznali sme sa pred tridsiatimi rokmi ako brigádničky na archeologickom prieskume hradu Strečno. Potom sme sa stretávali na chodbách gymnázia a neskôr sme sa náhodou ocitli na jednom pracovisku.
Včera som si uvedomila, ako tie roky preleteli. Veď doteraz sa mi výraz "päťdesiatka" spájal s nejakými cudzími starými ľuďmi. Pri nahrávaní relácie pre jubilantov v rádiu si pri päťdesiatnikoch zo žartu s kolegyňou Ingou hovorievame - nič pre nás, tí sú už starí. Päťdesiatnikom sa dávajú hrávať pesničky s refrénmi "päťdesiatka, päťdesiatka, to nie je žiadny vek, napríklad taká korytnačka, žije aj dvesto liet" alebo "hudba dnes pre vás znie, veď päťdesiatka je krásne polstoročie", ktoré na mňa pôsobia takmer ako tá "už ma obchádzajú tie smrteľné muky".
Pri výraze "abrahámoviny", čo je synonymom pre rovnako nesympatické slovné spojenie "krásne polstoročie", sa mi vynára predstava storočného zarasteného muža, ktorý ide obetovať vlastného syna, aby si šplhol u svojho najvyššieho.
Keď mal otec päťdesiatku, bola som vysokoškoláčka. Presne o rok nato, desať dní po našej svadbe, mala päťdesiatku manželova mama. Na ďalší rok moja mama. Zdali sa mi všetci takí starí...
Potom prichádzali ďalšie roky - mojich krásnych dvadsaťpäť, seriózna tridsiatka a po čase na dvere zaklopala štyridsiatka. Tou som sa príliš netrápila, práve vtedy som zistila, že budem opäť matkou a mala som pocit, že mi život vrátil pätnásť rokov späť.
A už je to tu. Ako kedysi strašidlo komunizmu Európu, mňa začína obchádzať strašidlo päťdesiatky.
Pamätám sa na jeden dialóg z telenovely Pohľad ženy. Paulina hovorí svojej priateľke:
"Maria Ines, nesmieš hovoriť každému, že máš 50 rokov. Veď všetci vedia, že som len o tri roky mladšia."
Paulina bola na tom lepšie. Ja som od Lenky mladšia len o rok...
