Mám taký malý hendikep - nepamätám si tváre.
Ruku na srdce - koľkí z vás si teraz pomysleli: Niet divu, v jej veku je zabúdanie normálne.
Nie, vážení, tak náhodou ja si pamätám toho celkom dosť. Len tak námatkou - vybrané slová po bé, rok vydania Zlatej buly sicílskej, malú násobilku, C Dur, G Dur, D Dur, A Dur, E Dur, H Dur, Fis Dur, Cis Dur a dokonca aj list Tatiany Oneginovi v pôvodnom znení. Ja k vam pišu - čevo že bolje? Što ja magu jiščo skazať?
Pamätám si toho oveľa viac, naozaj. Len s rozoznávaním tvárí mám problémy odmalička.
Už v škôlke sa mi zdali všetky deti dosť podobné a súrodenecký pár, v ktorom bol asi dvojročný vekový rozdiel, som považovala za jednovaječné dvojčatá. Otcovia mojich malých kamarátov boli podobne tlstí, starí a plešiví - hoci ak sa na to pozerám s odstupom štyridsiatich piatich rokov, tak si uvedomujem, že mohli byť zhruba o dvadsať rokov mladší, ako som dnes ja. No nevadí, ja mám aspoň vlasov ešte dosť...
Pomaly som sa s tým naučila žiť. Pre istotu som zdravila všetkých ľudí v baráku pri každom stretnutí - no, aby som bola úprimná - teda len vtedy, ak sa mi nepodarilo dostatočne rýchlo zmiznúť z dohľadu. Mimochodom - aj vy ste sa radšej starším susedom vyhýbali, aby ste nemuseli rozmýšľať, či pozdraviť "Dobrý deň" alebo "Ruky bozkávam" a odpovedať na ich stupídne otázky, či pani učiteľka poslúcha a či sa s bratom nebijete?
Väčší zádrhel nastal, keď som začala chodiť do tanečnej. Mala som šestnásť a predstavy Nataši Rostovovej, ako sa na parkete budem vznášať v náručí fešného urasteného Andreja Bolkonského. Môj sen sa naplnil - čiastočne. Lenže namiesto cárskych tmavomodrých uniforiem sa to na našom parkete zelenalo. Ako všade, aj v tanečnej bol zúfalý prebytok nežného pohlavia a preto v snahe dosiahnuť paritu k nám bola pridelená nejaká rota, čata či oddiel - no proste asi 80 študentov tunajšej strednej vojenskej školy, nazývaní provianťáci alebo kuchári. A vyzerali, akoby ich jedna mater bola mala - nemala som žiaden záchytný bod, ktorý by mi poslúžil na ich identifikáciu. Strih vlasov rovnaký, názov "rovnošata" hovorí sám za seba. A tváre - tie, ako som už spomenula, sa mi zdajú rovnaké, maximálne dosť podobné, aj za oveľa lepších podmienok.
Tanečnou sme preplávali - síce nie vznášajúc sa v pevnom náručí Andreja či Pierra, ale v upotenom objatí zelených mladíkov striedavo zakopávajúc o nohy vlastné aj tie armádne. A nadišiel slávnostný večer zvaný venček.
Doma sme s mamou zo zvyškov žltej slotery, ktorá bola materiálom mojich prvých dlhých šiat (dnes by som povedala "fuj", ale vtedy sa mi veľmi páčili), ušili asi 15 venčekov, ktoré som mala počas dámskej volenky pripnúť na hruď tanečníkov, ktorí ma v ten večer vyzvŕtali.
Vzhľadom na to, že mladí príslušníci našej ľudovej armády boli pod vojenským velením a nemohli sa zašívať, celý večer som pretancovala. O polnoci vyhlásili dámsku volenku. A tu začalo moje trápenie. S ktorými mladíkmi som to vlastne tancovala? Asi som bola sama s takouto dilemou, pretože väčšina dievčat si už svojich tanečníkov odvádzala. Preboha? Čo mám robiť? Veď to je trápne takto stáť a vyberať si. A navyše - krajší sa už minuli, ostali len tí najmenší. No nič, tento vyzerá nejaký povedomý. Prichádzam k nemu so slovami: "Netancovali sme spolu dnes večer?" A ten mladík sa na mňa zdola pozrel a s istotou - či to bola dobre maskovaná nechuť? - povedal: "To teda určite nie." Nepomohlo mu to, jeden trapas mi stačil, ďalej neskúšam, obligátne "smiem prosiť?", na odpoveď nečakám - hybaj na parket, lebo veliteľ pozerá. Nevzpieraj sa, horšie ako čistenie rajónov to nebude. Na záver som mu za statočnosť pripla jeden venček. Ozdobiť hrude ďalších obetí zvyšnými štrnástimi som sa už radšej nepokúšala.
Dlhé roky som si myslela, že moje problémy s rozoznávaním tvárí sú dôsledkom toho, že duševnú krásu považujem za dôležitejšiu ako tú fyzickú. Že nehodnotím ľudí len tak povrchne, ale idem do hĺbky, A že nie je dôležitá forma, ale obsah (vidíte, toto si pamätám zas z hodín politickej ekonómie).
Figu borovú. Nedávno som čítala, že môj hendikep je spôsobený nedostatočným fungovaním určitej časti mozgu, ktorá zabezpečuje práve tieto záležitosti. A potom som sa dočítala o jednom Angličanovi, ktorý zásluhou rovnakého deficitu nespoznáva ani svoju vlastnú tvár v zrkadle.
Mala by som skončiť nejako optimisticky a uvedomelo. Napríklad konštatovaním, že oveľa dôležitejšie ako správne rozpoznávanie cudzích ksichtov je nestratiť vlastnú tvár. Alebo že som na tom predsa len lepšie, ako ten Angličan.
Lenže keď sa niekedy ráno pozriem do zrkadla, zaostrím zrak na svoj odraz a uvedomím si, že to som skutočne ja, tak vtedy mám akýsi divný pocit, že ten Angličan je na tom predsa len lepšie...
