Posledné spoločné Vianoce
Micka s nami bola viac ako 16 rokov. Zažila dva spoločenské systémy aj piatich prezidentov. Kým sme jej to definitívne zatrhli, dvakrát nás obdarovala mačiatkami. Noci trávievala vonku, dni prespala v dome. Svoje stopy zanechala na kreslách i sedačke. V jedle bola dosť náročná, uznávala len surové mäso, a na Vianoce dostávala mačacie konzervy všetkých značiek. Sprevádzala staršie deti od škôlky až po vysoké školy. S najmladšou - Viktorkou - bola od narodenia.
Minulý rok sa na nej začali prejavovať známky stárnutia. Horšie sa jej dýchalo, viac spávala. Ale stále bola pomerne čulá, sem - tam ulovila myšku alebo odniekiaľ privliekla vtáčika. Potom začala mať problémy s udržiavaním hygieny. Púšťali sme ju preto do domu zriedkavejšie, aby sme zamedzili nepríjemným (hlavne pre nás) situáciám. Bolo nám jej ľúto, keď sa nechápavo pozerala na svoje obľúbené miestečká, ktoré jej boli odrazu odopierané. Veterinár nám veľkú nádej na zlepšenie stavu nedával a navrhol bezbolestný koniec. Návrh bol odmietnutý veľkou väčšinou.
Prišiel Štedrý deň. Ako každý rok, aj tento sme Micku pozvali na očakávané finále - rozbaľovanie darčekov. Tradične dostala niekoľko konzerv. Potom sme ju rýchlo vypoklonkovali do tmavej noci. Viktorka zosmutnela:
"Ja som sa s Mickou chcela odfotiť pod stromčekom. Teraz budem na to musieť čakať zas celý rok."
My dospelí sme sa pozreli na seba - každý z nás tušil, že Micka už pravdepodobne žiadne ďalšie Vianoce nezažije. Pokorne sme vyšli pred dom a volali Micku naspäť. Zmätená a urazená sa po chvíli objavila. Vzali sme ju na ruky a priniesli do obývačky. A zvečnili sme túto chvíľu.
O niekoľko dní, na sviatok Troch kráľov, Micka odišla do záhrady. Naposledy. Už sa nikdy nevrátila. Nestihla pojesť konzervy, ktoré dostala na svoje posledné Vianoce. Jej telo sme nenašli a tak sme ju pochovali len virtuálne.
