"Zubná ambulancia. Prosím?"
"Dobrý deň, tu je Ulaherová, chcela by som sa objednať na preventívnu prehliadku a okrem toho mám asi kaz."
"Počkajte, vezmem si kalendár. Tak teda, zapíšte si - sedemnásteho siedmy."
"Prosím? Hovorili ste 17. júla? Ale to je o pol roka. Mám určite kaz, zub je citlivý na chlad a teplo."
"Bohužiaľ, takéto máme termíny. Ak máte silné bolesti, príďte niekedy ráno o ôsmej."
Silné bolesti nemám, naučila som sa na tej strane zuby veľmi nepoužívať. Veď nakoniec - nie som masochista. Mám sa teda pokúsiť v niektoré ráno vybojovať si ošetrenie zuba argumentom neznesiteľnej bolesti? Vytrhnú mi zub, aby ma prestal bolieť? Alebo mi ho rozvŕtajú, dajú vložku a zvyšok dokončia vtedy, ak sa im podarí naškrabať na to počas nasledujúcich mesiacov aspoň 20 minút? Neviem.
Keď už mám odhodlanie a sluchátko v ruke, skúšam pre môj zub nájsť lepšie riešenie. Volám ambulanciu, do ktorej by som mala patriť podľa miesta bydliska.
"Dobrý deň. Chcela by som sa k vám objednať."
"Máte u nás kartu?"
"Nie, ale chcela by som k vám prejsť."
"Tak bohužiaľ, nových pacientov neberieme."
Rozmýšľam, či to mám skúšať ďalej. Veď ak má "moja" zubárka také dlhé čakacie lehoty a pritom zas, úprimne, s úrovňou ponúknutých služieb či vzťahom k pacientom to nie je nič moc, akí budú zubári s polovičnými dobami čakania? Budú mať o polovicu menej pacientov, lebo sú dvojnásobne horší? A čo potom tí s čakacími lehotami štvrtinovými alebo žiadnymi? Neviem.
Tak trochu som sa zamyslela. Okrem tejto zubnej som v poslednom čase párkrát navštívila ordináciu všeobecného lekára. Začala som tam chodiť s našou Linou. A nevyhla som sa porovnávaniu. Obe sú v rekonštruovaných priestoroch starých storočných domov. Obe sú súkromné. A tu sa podobnosť končí.
V zubnej ordinácii nie je čakáreň a sedí sa na chodbe - teda ak nie sú všetky tri lavičky obsadené, inak môžete aj stáť - spolu s pacientami čakajúcimi na interné a ortopédiu. Steny skrášľujú realistické obrázky kŕčových žíl a fraktúr.
K druhej ordinácii patrí pekná voňavá čakáreň s pusteným televízorom, na ktorom beží detský kanál. Na stenách sú milé obrázky psíkov a mačičiek, ktoré sa deťom tak páčia. Nechýba aktuálny cenník najčastejších lekárskych výkonov.
Pred zubnou ordináciou čakávam bežne 3 - 4 hodiny napriek tomu, že som objednaná na presný termín. Raz za čas vyjde sestrička a pozbiera kartičky. Je to nepísaný povel na to, aby sa poniektorí drzejší pod rôznymi zámienkami pokúsili dostať donútra, čo sa im zvyčajne aj podarí bez ohľadu na poradie, v akom prišli. Na otázku, kedy sa asi dostanem na rad ja, mi sestrička odpovedá pokrčením pliec a ak má dobrú náladu, tak prihodí aj vetu o tom, že "dnes je toho naozaj veľa". Za tých dvadsať rokov bol zatiaľ každý deň "dnes". Pracovná doba tu končí väčšinou o druhej alebo tretej popoludní. Teda pracovná doba určená na ošetrenie pacientov. Podľa farebnej schémy na dverách niekoľko hodín týždenne ukrojí raňajšia "príprava ambulancie" a poobedňajšia "administratíva".
V druhej ordinácii prípravu ambulancie ani administratívu asi nepotrebujú. Dokonca nepotrebujú ani sestričku. V ordinácii pracuje len doktor a doktorka. V pravidelných intervaloch chodia kontrolovať, koľko pacientov je v čakárni a informujú ich, ako dlho budú asi čakať. Pracuje sa tu každý deň do osemnástej hodiny, v prípade dohody za príplatok je možné dohovoriť si termín aj v sobotu a nedeľu. Ak sme objednaní na určitú hodinu, môžeme sa na sto percent spoľahnúť, že sa nám vtedy budú venovať.
V zubnej ambulancii komunikuje doktorka hlavne so sestrou - diktuje jej stav môjho chrupu (moje doposiaľ nevyrastené zuby múdrosti opakovane nazýva resekciou, ale už ju v tom nechávam), pýta si správne nástroje alebo výplň. Konverzácia s mojou osobou sa obmedzuje na "čo máme?", "otvoriť veľké ústa", "silno zahryznúť" a nakoniec "hodinu nejesť" a "kontrola o pol roka" - čo je, ako som už spomenula, podmienka ťažko dosiahnuteľná. Cítim sa tam ako platiaci pracovný predmet.
V druhej ordinácii sa popýtajú, ako sa máme, či Lina nemala po posledných liekoch alebo injekcii nejaké vedľajšie účinky, prihovoria sa jej, pochvália. Do knižky, ktorú sme dostali pri vstupnej prehliadke, zapíšu všetky vykonané zákroky, ako aj termín nasledujúcej návštevy. Cítim sa tam ako platiaci vítaný klient.
Je mi ľúto, že ja nemám takú dobrú lekársku starostlivosť ako Lina. Nie je to možné teraz a predpokladám, že to nebude možné ani v budúcnosti.
Lina je totiž naša mačka.
