Potom som urobila STOP dlhoročnému a osvedčenému stereotypu. Manžel začal pracovať v Bratislave a mať noviny ráno o pol šiestej prestalo byť naliehavou potrebou našej domácnosti. Preto som sa pragmaticky a materialisticky rozhodla skĺbiť výhody predplatného s mojím VIP statusom, dôsledkom čoho mala byť úspora štyroch korún a troch minút denne.
Objednala som si predplatné a uhradila 566,50 za štvrťrok a pár dní k tomu. Rozlúčila som sa s pani predavačkou v stánku, ktorá mala pre mňa výtlačok pripravený a odložený aj vtedy, keď k nemu bola Anna Karenina zdarma, a čakala. Prvé SME prišlo 20. decembra okolo obeda. Nevadí, povedali sme si so synom, asi je to tak na začiatku. Na ďalší deň prišlo SME zas až okolo obeda. Na tretí deň - štvrtok, kedy je v ňom aj televízna príloha TV OKO - som stretla poštárku a tá mi povedala, že pre zmenu v ten deň žiadne noviny nedostanem, pretože im prišlo málo výtlačkov a tak sa na nových predplatiteľov neušlo.
Hneď som zavolala na reklamačné oddelenie vydavateľstva Petit Press. Pani pri telefóne som oznámila, že po troch dňoch s ich službami nie som spokojná a že požadujem vrátenie predplatného. Pani sa vyhovárala na to, že "oni" s tým nemajú nič spoločné, že je to vec pošty, ktorá SME distribuuje. Mne to síce môže byť jedno, ja som zaplatila Petit Pressu a nie pošte, takže ma takýto argument nemusí zaujímať, ale dobre. Bolo pred sviatkami, začiatky sú vždy ťažké, tak som sa nechala uhovoriť a dala som ešte predplatnému jednu šancu. SME s prílohou som si kúpila opäť v našom starom spoľahlivom stánku.
V piatok v čase obeda prišlo okrem piatkového aj štvrtkové SME, mali sme ho teda dvojmo. Aj po Vianociach chodilo SME vždy okolo obeda, pomaly sme si začali zvykať čítať správy v retrospektíve, po tom, čo sme si ich pokračovanie prečítali na internete a vypočuli v rádiu. Aby sme však neprepadali zbytočnému entuziazmu, v sobotu SME neprišlo vôbec. A tak sme dnes dostali minuloročné číslo s radami, ako sa na Silvestra neopiť, ktoré sú druhého januára nasledujúceho roka vysoko aktuálne. Čo na tom, že tento výtlačok už asi silvestroval u niekoho iného, je na ňom napísané cudzie meno, ktoré je preškrtnuté a nahradené naším. Nakoniec, koľko papiera a ľudskej práce sa dá takýmto spôsobom ušetriť, že? A pretože v SME, Petit Presse či na pošte usúdili, že radosti na tento deň už máme dosť, dnešné SME neprišlo vôbec.
Pracovníci SME na moje nedobré skúsenosti s predplatným denníka reagovali tým, že v Bratislave je všetko v poriadku a noviny majú o šiestej ráno v schránke. Ach áno, ja som skoro zabudla, že Slovensko - to je Bratislava a blízke okolie. A tak nie je nikto vinný. Nikto nepotrebuje nič riešiť - všetci majú svoje (moje) peniaze dopredu isté a nejakí nespokojní predplatitelia ich nezaujímajú.
Jasné, vinná som ja. Svojou naivitou, pretože som sa domnievala, že v 21. storočí by mohla trvať 200-kilometrová cesta novín aj menej ako dva dni. Pretože ja som si objednávala a zaplatila SME ako denník a nie ako týždenník alebo ročenku.
A tak hneď zajtra predplatné SME odhlásim. Radšej sa rozlúčim so štvorkorunovou úsporou, akoby som sa mala denne rozčúliť. Pokorne sa vrátim do stánku na rohu našej ulice a teta mi bude každé ráno podávať SME s prianím dobrého rána.
Už viem, čo v praxi znamená výraz "danajský dar". Ďakujem, neprosím si.
