Kým on bol v našej dvojici výhradným vlastníkom cestového know how, ja som tvorila len takú obyčajnú materiálno-technickú základňu. On mal dôležitú úlohu naplánovať cestu, zistiť spojenie, dopravné informácie vrátane všetkých možných zliav a politicko-ekonomickú situáciu u nášho východného suseda, no a na mne ostali len také podružné záležitosti, ako bolo zabezpečenie starostlivosti o najmenšie dieťa počas našej neprítomnosti, prichystanie poživne pre doma zostávajúcich členov rodiny, finančné zabezpečenie nášho dobrodružstva, výmena valút, obstaranie celodennej stravy a počas cesty úschova našich dokladov, peňazí, cestovných lístkov a fotoaparátu a nosenie proviantu ("načo si toho toľko brala, kto to asi tak všetko poje?").
Snažila som sa, ako som mohla, no aj tak som mu dávala dostatok dôvodov na nespokojnosť - vo vlaku som nikdy nevedela podať sprievodcovi z množstva rôznych cestovných lístkov ten správny, fotoaparát sa mi podarilo vytiahnuť takmer vždy až potom, čo sa fotenie stalo neaktuálnym, pretože objekt fotenia medzitým zmizol v diaľke, chodila som nemožne pomaly, na tržnici som chcela fotiť bravčovú hlavu, čo bolo odo mňa urážlivé a v prímestskom vlaku som sa zas netaktne zasmiala, keď som prvýkrát uvidela jeho interiér, čím som sa mohla dotknúť cestujúcich i vrcholového manažmentu ukrajinských železníc.
Po návrate domov sa pre zmenu kriticky vyjadroval na adresu môjho článku i nafoteného materiálu. On vraj píše o výlete tiež, ale bude to oveľa odbornejšie, ako moje povrchné dielo.
Dnes sa mi pochválil, že mu príspevok uverejnili. Je napísaný v mierne ironickom duchu a vraj tam niekde spomína aj mňa.
No zbohom, to asi nebude nič dobré, uvedomujem si a rýchlo klikám na uvedenú adresu. S ťažkosťami sa prehryzávam odborným článkom plným faktov typu:
"Zo Žiliny sme vyrazili 3:40 vlakom R 223 Vihorlat s príchodom do Košíc o 06:50. V Košiciach sme prestúpili na vlak R 221 Dukla, ktorý je z Čiernej nad Tisou vedený ako vlak číslo 8. Je zložený z ukrajinského lôžkového vozňa a z dvoch vozňov typu B (ale tie staršie). "
Tss, tss, napríklad toto som ani netušila. Zaregistrovala som len ten prestup v Košiciach. A čítam ďalej, srdce mi búši - čo sa o sebe asi dozviem?
Našla som to v poslednom odstavci, bola mi venovaná prvá polovica vety:
"Moje poďakovanie patrí mojej mame, ktorá ma na ceste sprevádzala a ktorá niektoré fotografie urobila a upravila ..."
No tak ti teda odpúšťam, synu. A na dôkaz toho som ochotná risknúť to ešte raz a ísť s tebou aj do tej Solotviny.:-)
