Vždy, keď siedmy november
ukazuje kalendár,
v našom srdci teplo je
sťaby vracala sa jar.
V Rusku v tento slávny deň
robotníci povstali
a nad Kremľom zaviali
revolučné zástavy.
A kto si ešte pamätá túto? Neviem, či bola taká krátka, alebo je krátka len moja pamäť...
Vitaj sviatok milovaný,
októbrový slávny deň,
v čase zástav červených
nám žiariš ako pochodeň.
Každoročne sme sa niekoľko dní po Dušičkách podvečer zoradili pri škole podobne ako na prvého mája, v ruke pestrofarebný lampión s horiacou sviečkou zavesený na drevenej paličke s drôteným háčikom. Takto vystrojení sme pochodovali manifestovať na Leninovo námestie, kde sa nám z tribúny pod najväčšou hlavou v republike prihovárali najvyšší stranícki a mestskí (čo bolo vlastne to isté) predstavitelia. Nuda? Ale kdeže. To vám bola zábava, keď niekomu vzbĺkol lampión. Možno občas vzbĺklo aj niečo iné, ale vzhľadom na prítomnosť cenzúry a absenciu bulvárnych médií sme sa zaujímavosti tohto typu nemali šancu dozvedieť.
Veľký Október sme mohli osláviť aj spevom. Jednu pieseň si pamätám v ruskom origináli:
Po dolinam i po gorjam
šla divizia vperiod,
štoby v boju sňať primorje
Beloj gvardeji aplot.
Už si to nepamätám celé a neručím ani za stopercentnú správnosť. Spieva sa tu o divízii Červenej armády, ktorá išla horami-dolami vpred vybojovať nejaké Prímorie od Bielogvardejcov. Nebojte sa, dobre to dopadlo - pieseň mala aj slovenskú verziu nazvanú Poza hory, poza doly, tiahli voje červené, z ktorej si zas pamätám záver:
...
zneli piesne za slobodu, do boja,
partizáni Priamurskí ničoho sa neboja.
Niekedy v období okolo 46. výročia VOSR (pre slabších v matematike či dejepise - bol to rok 1963) nás prijímali za iskričky. Súdružky učiteľky s nami pri tejto príležitosti nacvičili kultúrny program v internacionálnom duchu. Dievčatá s bábikami predstavovali mamy a chlapci s tabuľkami jednotlivé bratské socialistické štáty. Ako vidieť z fotografie, v tom čase k nim počítali aj Albánsko. Pre pamätníkov a jazykovedcov dávam do pozornosti skratku SSSR. Ja stojím na kraji a tvárim sa, akoby ma to vôbec nezaujímalo.
Z iskričkového sľubu si pamätám na obložený chlebíček a malinovku v sáčku. To bol taký igelitový vankúšik naplnený oranžovou tekutinou, hore bola manžetka, do ktorej sa vsunula slamka a tou sa pilo. Po vyprázdnení sa vrecko dalo slamkou nafúknuť a keď ste na to skočili, poriadne to rachlo.
Po vyučovaní sme mávali iskričkové schôdzky, ktoré sa líšili od bežnej družiny tým, že nám na nich iskričková vedúca čítala Odvážnu školáčku. Zabite ma, ak chcete, ale nebudem popierať, že Marusiine príhody sa mi veľmi páčili. Neskôr som videla rovnomenný film, v ktorom sa mi páčila aj Marusiina hnedá školská rovnošata.
Teraz by sa patrilo, aby som odsúdila zločinnosť vtedajšieho režimu a zdôraznila, ako ma socialistická výchova negatívne ovplyvňovala už od útleho veku. Ba možno by som mohla na základe vyššie zverejnenej fotodokumentácie urobiť zo seba malú disidentku.
Nebudem. Vývoj sám ukázal, ako dopadli všetky tie vznešené ciele o beztriednej spoločnosti, kde bude každý pracovať podľa svojich síl a brať si podľa potrieb, za ktoré bojovali odvážni Priamurskí partizáni.
Leninova hlava je uložená niekde v depozite a jej tvorca teraz pre mesto vyrába megasochy Štefánika a Hlinku. Mestskí funkcionári namiesto lampiónových sprievodov organizujú vatry zvrchovanosti. Sviečky sa z lampiónov vrátili okľukou cez oceán do tekvíc tak, ako to bolo pred stáročiami, namiesto VOSR symbolizujú Halloween a vraj je pritom tiež poriadna zábava. Iskričky a pionieri sa vytratili zo škôl spolu s klubovňami, heslami a červenými zástavami. Z mojej bývalej ZDŠ kpt. Jána Nálepku na ulici A. S. Makarenku je Základná škola cirkevná na Závaží a iskričkové vedúce boli nahradené rehoľnými sestričkami.
O duše detí bojujú iné organizácie. Tiež majú básničky a piesne, slávnostné sľuby, púte i sviečkové pochody. Svoje mauzóleá s ostatkami, vlajky, obrazy i sochy. Svoje metódy, rituály, manuály a - ideály.
A ja len konštatujem, že teória špiráloviteho vývoja spoločnosti naozaj funguje aj v praxi.
