Počas uplynulých piatich mesiacoch snáď nebolo týždňa, v ktorom by som si nespomenula na svoj gruzínsky výlet. Už pár dní však na Gruzínsko myslievam niekoľkokrát denne. Vybavuje sa mi toho veľa.
Lena, u ktorej sme bývali v Tbilisi. Polovičná Ruska. Alebo polovičná Gruzínka? Kým sa asi cíti byť viac? A dá sa vôbec byť niečím viac, keď ste polovičný?
Asi ťažko, poznám to z vlastnej skúsenosti.
Kaukazská dedinka Kazbegi pár kilometrov od ruských hraníc. Sedím u Mariny v útulnej teplej obývačke, pozeráme televíziu a bavíme sa o všeličom. Vraj v lete otvoria opäť hranice, hovorí Marinin syn.
Všetci sa na to už tešia a ja sa teším s nimi.
Vezieme sa k juhoosetínskej hranici. Áno, čítala som, že je to tu nebezpečné, ale kašlem na to, neverím. Kto by mi tak asi mohol ublížiť? Ľudia, ktorí nám v Gori pomohli nastúpiť do správnej maršrutky, pretože videli, ako tápame pri lúštení miestnych hieroglyfov? Spolucestujúce Osetínky, ktoré boli nakupovať na trhu v Gori a teraz sa ponáhľajú domov, aby stihli navariť obed?
Bývalá benzínová pumpa - súčasná budova pasovej kontroly na hranici s Južným Osetskom. Naokolo naukladané vrecia s pieskom, vojaci so samopalmi a pohraničiar, ktorého prehováram, aby nás pustil ďalej, do Cchinvali. Odchádza kamsi telefonovať, ale o chvíľu sa vracia a posiela nás späť, pretože sa obáva o našu bezpečnosť.
"My sa nebojíme", protestujem, "však ani oni" - ukážem rukou na spolucestujúcich, ktorí nás zvedavo pozorujú - "sa neboja, a ich pustíte".
"Neľzá, nemožno", hovorí s ospravedlňujúcim úsmevom, a ja cítim, ako veľmi ho to mrzí.
Letisko v Tbilisi. Hala plná Rusov, ktorí letia na veľkonočné sviatky domov. Cez Kijev. Tak je to teraz najjednoduchšie, lebo priame spoje zrušili pred niekoľkými mesiacmi. Ale čoskoro sa majú opäť obnoviť, hovoria. Aj sa - na štyri mesiace.
Spomienok je veľa a otázok, ktoré mi vŕtajú v hlave, tiež. Nie o tom, kto je tu v práve, na čej strane je pravda. Viem, že budem múdrejšia, keď sa to skončí. Veď víťazi opäť napíšu dejiny - tak to robia vždy.
Mňa skôr zaujíma, ako prežije Lena bez návštevníkov, ktorým prenajímala svoju jedinú izbu a sama nocovala na zemi na chodbe, aby si trochu finančne prilepšila.
Čo urobí Marina s domom, ktorý na jar začali prerábať v očakávaní zvýšeného prívalu turistov?
Kde teraz pracuje pohraničiar z benzínovej pumpy?
Žijú ešte Osetínky, ktoré sa pred piatimi mesiacmi viezli so mnou v maršrutke?
Tuším, že odpovedí na tieto otázky sa nikdy nedočkám.
A v duchu prikyvujem generálovi Pattonovi, ktorý povedal:
"Žiadny bastard ešte nevyhral vojnu tým, že by zomrel pre svoju vlasť. Vyhral ju tak, že donútil iného blbca, aby on zomrel pre tú svoju."