O tú pomoc napokon vôbec nešlo, mám v rádiu na starosti aj bartrové obchody a v rámci svojich kompetencií môžem spropagovať akciu, ak mám pocit, že to pomôže dobrej veci, aj keď sa koná trochu ďalej ako je dosah nášho signálu. A o tom, či je nejaká akcia dobrá, u mňa nerozhoduje ideológia, ale zámer - že propagovaná aktivita niekomu pomôže alebo aspoň na chvíľu poteší.
Doma sme boli vychovávaní v duchu tolerancie k rôznym skupinám ľudí a ich názorom, k cudzím národom či náboženstvám - možno aj preto, že sme boli zmiešaná česko-slovenská rodina či preto, že sme v rámci vtedajších možností dosť cestovali a o okolitom svete sme si robili závery na základe skutočne poznaného, nie odpočutého z agentúry JPP (jedna pani povedala).
Preto ma vždy zamrzia vyjadrenia typu "nechodí do kostola, ale nie je zlý" či "je to Maďar (Čech, Žid), ale sympatický", aj keď sú vlastne myslené ako pochvala. Pretože hodnotenie ľudí podľa národnosti, náboženstva či nejakého iného nepodstatného kľúča v súvislosti s kategóriami ako dobro či zlo zaváňa podľa mňa presudkami. Je to hádzanie do jedného vreca na základe vonkajších znakov.
Našťastie, ja tým netrpím, myslela som si. Ešte aj minulý piatok. Potom prišla sobota a s ňou môj výlet do Užhorodu. A tu som sa počas jedného dňa na troch rôznych situáciách presvedčila, že ani ja nie som bez predsudkov.
Prvá situácia nastala ešte pri prípravách na cestu. Rozmýšľala som, ako najlepšie zabezpečiť peniaze, pas a fotoaparát. Počula a čítala som rôzne strašidelné historky o únosoch kamiónov, o ukrajinskej mafii či o bandách zlodejov okrádajúcich nič netušiacich turistov. Pravda, opatrnosti nikdy nie je dosť a je dobré dávať si na svoje veci pozor - ale prečo ma takého myšlienky nenapadli pred cestami do Londýna, Berlína či Paríža? Prečo si nedávam taký pozor v Žiline - veď aj tu ma už párkrát okradli.
Druhý moment. Sedíme v tieni pri užhorodskom hrade a obedujeme rožky so salámou donesené z domu. Blíži sa k nám asi 10-ročný chlapec s plechovkou, v ktorej mu cinkajú drobné mince. Z jeho gesta vyrozumiem, že pýta peniaze, no zavrtím hlavou s výrazom, akým odháňame nepríjemný dotieravý hmyz. Veď pravidelne kupujem Nota bene, občas pošlem nejakú čiastku na dobročinné účely, vyradené šatstvo nosíme do Charity a poslala som SMS-ku na Áziu i Tatry. A vôbec, veď poctivo platím dane a z nich sa tiež všeličo financuje. Nakoniec, chlapča peniaze určite odnesie svojmu tatkovi a ten ich prepije. Takéto myšlienky mi vírili hlavou. Chlapec sa pozrel na rožok, ktorý som jedla a ukázal naň. Vybrala som z batoha jeden ešte celý a podala mu ho. Aj som si zavtipkovala, že ho asi speňaží. Keď som sa po chvíli za chlapcom obzrela, mal už polovicu zjedenú. On bol naozaj hladný a peniaze potreboval na jedlo.
A napokon - na spiatočnej ceste z Čopu do Čiernej nad Tisou sedíme s manželským párom, ktorý žije neďaleko hraníc. Pán je povolaním sprievodca vlakov a počas cesty sa rozprávame o ťažkom živote v tamojšom kraji, kde je vysoká nezamestnanosť a on je šťastný, že má prácu, aj o tom, ako boli v Užhorode prvý a súčasne posledný krát. V Čiernej sa rozlúčime.
Syn mi hovorí: "Prvýkrát som videl sprievodcu - Róma".
Ja mu nato: "Ukáž, kde je?"
On: "Práve vystúpil, však sme s ním sedeli v kupé".
A ja: "No hej, boli dosť tmaví, zo začiatku som si aj ja myslela, že sú Rómovia, ale potom ma zmiatlo to, že boli takí normálni, slušní."
No a to je všetko. Počas 24 hodín som sa trikrát presvedčila, že mám presudky. Hodila som ľudí do jedného vreca na základe nejakých pochybných irelevantných znakov či neoverených fám. A sama pred sebou sa cítim trápne.
