Nebudem naň teraz nadávať, beriem to pragmaticky - veď vďaka každoročným darčekom mi mama rozšírila výbavu o utierky, obracačku na rezne, krájač vajec a podobný kuchynský sortiment. Neskôr bola pár rokov naša domácnosť pravidelne v marci obohacovaná o nové typy ihelníčkov (jasnačka, viem, že to nie je to spisovné, však som aj najprv kukla sem, ale ako by ste jednoducho nazvali vankúšiky zo zvyškov látky slúžiace na zapichovanie ihiel a špendlíkov?), ktoré sa v školách podľa žijúcich pamätníkov (ahoj, mami) vyrábajú už minimálne 70 rokov. Do porevolučného vyčendžovania emdéžet za Valentína a Deň matiek mi ešte pribudla kokakolová červená osuška a LP Petra Nagya (pre mladších - elpéčko bolo také čierne veľké cédečko), ktoré som si vymenila za výhernú vkladnú poukážku v hodnote 50,- Kčs.
No nie o tom som chcela. V súvislosti s dnešným sviatkom, pri príležitosti ktorého sa ženám oficiálne raz do roka deklarovala úcta a uznanie počnúc generálnym tajomníkom KSČ a končiac kultúrnym referentom podnikového ROH, som si spomenula na jednu príhodu z decembra 1977. Vtedy som si uvedomila, aká je žena krehká a jemná bytosť a ako môže nenásilným spôsobom na svoju jemnosť a krehkosť upozorniť.
Cestovala som vlakom z Brna do Bratislavy. V Brne som bola nakúpiť vianočné darčeky.
Bolo to v časoch, keď vďaka ostražitej ochrane socialistického zriadenia pred zhnitým imperializmom globalizácia našu vlasť nezasiahla a my sme žili v presvedčení, že v iných mestách je úplne iný tovar ako v tom našom. Preto sme chodievali často nakupovať do Ostravy, zatiaľ čo pred žilinským Priorom stáli každú sobotu škodovky, trabanty a wartburgy s ostravskými či karvinskými ešpézetkami. Svokra a švagriná z Partizánskeho zas chodili na nákupy do Prievidze a moja mama je dodnes presvedčená, že najbližší obchod, v ktorom bolo dostať pred Vianocami kokosovú múčku a hrozienka, sa nachádzal v Považskej Bystrici.
Takže kde som to skončila? Aha, vracala som sa z Brna úplne nabitým vlakom na internát do Bratislavy. Stáli sme natlačení v chodbičke, ako sa hovorí - jablko by neprepadlo. Len jedna na prvý pohľad distingvovaná dáma sa napriek všetkému pokúšala prebrodiť ľudským riečišťom na WC a zakrátko späť. Po chvíli svoju cestu medzi spleťou natlačených unavených a naštvatých tiel zopakovala. Ubehlo pár minút a tlačila sa rovnakou trasou znova. Presúvala by sa takto možno až dodnes, keby ju neoslovil starší pán a nezačal jej slušne dohovárať:
"Pani, dokedy sa budete takto premávať hore-dolu? Veď vidíte, aké sú tu podmienky, nesťažujte nám ich ešte viac."
Dáma sčervenala. Zalapala po dychu. Všetky pohľady boli upreté na ňu. Konečne jej to niekto povedal za nás ostatných. Náhle vzniknuté ticho by sa dalo krájať. Aj mi jej prišlo trochu ľúto - veď čo ak má nejaké zdravotné problémy? Čo by som asi tak robila na jej mieste ja?
Pani sa konečne nadýchla a do ticha zvučným hlasom vyriekla vetu, ktorá sa mi navždy hlboko zaryla do pamäti:
"Jak to mluvíte s dámou, vy kurevníku?!"
