Všetkých našich fanúšikov nepoznáme. Sú medzi nimi však aj takí, ktorí sú na rádio viac naviazaní. Často ide o ľudí, ktorí sa trochu vymykajú z bežného priemeru, ako napríklad náš poslucháč z Martina.
Môže mať asi štyridsať rokov. Výrazne sa zajakáva, opakuje rovnaké vety, neprejavuje city, má obdivuhodnú pamäť. Vie vymenovať všetky frekvencie a pozná umiestnenie množstva vysielačov. Chodieval s malým prenosným rádiom v ruke a náš dialóg vyzeral obyčajne takto: "Dobrý deň, idem za pánom riaditeľom."
"Pán riaditeľ tu nie je. Čo by ste potrebovali?"
"Chcem sa spýtať, kedy spustíte martinský vysielač."
"Pravdepodobne na jeseň."
"Na jeseň - a v ktorom mesiaci?"
"Najskôr v októbri."
"Koľkého?"
"To sa nedá presne povedať, závisí to od rôznych faktorov."
"Od akých?"
"Od toho, kedy nám dokončia elektroinštaláciu, kedy bude kolaudácia, kedy dostaneme povolenie vysielať a tak..."
"A kedy vám dokončia elektronštaláciu?"
"Neviem, boli by sme radi, keby to bolo čo najskôr."
"A potom už budete vysielať?"
"Áno, potom hneď začneme."
"Koľkáteho októbra?"
"Neviem, to sa nedá len tak povedať, naozaj to nezávisí len od nás."
"A od koho?"
"Od elektrikárov, kolaudácie, povolenia a podobne."
"A kedy to budete mať hotové?"
"Dúfame, že začiatkom októbra."
"Koľkáteho?"
Už to ďalej nevydržím a vymyslím si termín: "Desiateho."
Muž sa uspokojí s odpoveďou len na chvíľku: "A kedy desiateho? Ráno?"
Čo už mám povedať, tak teda pritakám: "Ráno."
Ďalšia otázka nenechá na seba dlho čakať: "O koľkej presne ráno?"
"O deviatej."
Vyzerá to, že som ho uspokojila a odchádza. Natrafí na niekoho ďalšieho a začína sa nový dialóg:
"Dobrý deň, idem za pánom riaditeľom..."
A to isté, akurát termíny dostane určite nejaké iné. Našťastie, frekvencia je už spustená a náš fanúšik určite spokojný. Dodatočne sme zistili, že za nás loboval na kompetentných miestach v Martine. Viem si predstaviť, ako neúnavne sa dožadoval presných termínov aj tam.
Ďalším naším priaznivcom je Ondra z Velkých Karlovíc na Morave. Najradšej počúva reláciu pre jubilantov, na ktorú pravidelne dostávame od ľudí mladších ako 40 rokov ohlasy typu "Zrušte to!", "Kto to má počúvať?" či "Ste normálni?".
Ondra má dvadsať rokov, vyzerá na pätnásť a je tiež trochu iný. Cez leto bol niekoľkokrát v Žiline a pár hodín presedel u mňa v nahrávačke. Tak som sa dozvedela, že žije len so svojou šesťdesiatročnou matkou, ktorá je už na dôchodku a on je nezamestnaný. Je silne veriaci, zaujímajú ho vysielače, rádiá a ľudové tradície. Nosieva nám cédečka s ľudovou hudbou, aby sme mohli trochu obmeniť repertoár pre jubilantov. Pozná a obdivuje všetkých našich moderátorov a je šťastný, keď sa s nimi môže porozprávať. Niektorí pred ním utekajú alebo sa vyhovárajú na množstvo práce. Viem, žijeme v takom svete, kde má každý dosť svojich vlastných problémov. To len ja som akási precitlivená na podobné veci - či je to už výsmech slabších, necitlivosť voči deťom, ľahostajnosť k starším či rôzne xenofóbne prejavy.
Anička je podobný typ. Krehké dievča, žijúce vo svojom svete. Neuvedomuje si, že sa trochu odlišuje od svojich vrstovníkov. Veľmi ju to priťahuje k "slávnym" - či sú to už moderátori rádia alebo ľudia okolo Superstar. Preto je nám taká verná.
Anička často telefonuje do rádia, aj chodieva obzerať svoje "idoly". Pripadá mi taká bezbranná a stratená. Priznám sa, jej vystúpenie na Superstar sme minulú sobotu na rádiových narodeninách podrobili neľútostnej kritike a záver bol ako vždy - ak účinkujúci nemajú v sebe trocha sebakritičnosti, môžu si za svoje fiasko sami a netreba ich ľutovať.
Dnes poobede, práve keď som sa chystala domov, mi niekto zaklopal na dvere. Otvorím a tam stála Anička a Ondra. Spoznali sa prostredníctvom našej zoznamovacej relácie, dlhší čas si posielali SMS-ky a teraz sa videli prvýkrát. Ondro mi ukázal nové cédečko s ľudovými piesňami, ktoré dnes dostal. Vytiahol fotoaparát a poprosil ma, aby som ich odfotila. Obaja boli vyrovnaní a spokojní. Prežili dnes pekný deň.
Hovorím Aničke. "Videla som ťa v telke."
Je zjavne potešená. Pýta sa ma: "Páčilo sa vám to?"
Nechcem klamať ani raniť, tak odpovedám protiotázkou: "A čo na tvoje vystúpenie hovorí okolie?"
"Povedali mi, že som bola dobrá."
"Anička, veď ty si teraz slávna, bola si v Novom čase aj na Bleskovkách", snažím sa ju predsa trochu pochváliť. A ona mi ukáže časopis, kde je na titulnej stránke: "Prečítajte si, píšu tam o mne."
To som teda zvedavá, asi tam bude o nej niečo pekné, keď vyzerá taká spokojná. A ja čítam - o tom, ako sa pokúšala baliť Pyca, aj to, že ju porotcovia pripodobnili k Steviemu Wonderovi, no nie hlasom...
Asi to príroda dobre zariadila, keď ľuďom, ktorých o niečo ukrátila, pridala na druhej strane niečo naviac - vnútornú spokojnosť, vyrovnanosť, snahu pomáhať, dobré srdce.
V archíve aktualít na našej stránke mám takýto záznam spred dvoch rokov:
"(13.10.2003)
Každý deň môže priniesť milé prekvapenia. Dnes nám také pripravila naša skalná poslucháčka Anička zo Snežnice, ktorá prišla osláviť svoje devätnáste narodeniny s nami. Ďakujeme jej veľmi pekne za priazeň a prajeme jej veľa zdravia, šťastia a tiež veľa príjemne strávených chvíľ pri počúvaní nášho rádia."
Takáto je teda Anička. Dnes som ju spoznala trochu lepšie. Som rada, že je šťastná. Len pri spomienke, ako som sa minulý týždeň bavila pri sledovaní Hviezdnej roty, sa necítim práve najlepšie.
