Svoju konečnú pred návratom domov mávajú pred obchodnými strediskami. Tam majú možnosť občerstviť sa, zájsť na toaletu a v neposlednom rade si kúpiť niečo na pamiatku. Vždy sa pousmejem, keď ich vidím navzájom si ukazovať svoje nákupy - lopty, počítačové hry, samopaly, stavebnice, bábiky, pohľadnice, cukríky ap.
Dnes ráno som vyprevadila našu druháčku. Idú do Žiaru nad Hronom a do Kremnice. Nabalila som desiatu, obed, olovrant, sladkosti, pitie, Kinedryl a kartičku poistenca. Okrem toho malý finančný obnos - na zmrzlinu, WC, hot-dog a podobné nevyhnutné výdavky. Čiastka 75,- Sk sa mi zdala celkom primeraná.
Pred školou už stáli spolužiaci. Cítila som sa ako na burze - všade okolo lietali sumy - Barborka má 154 korún, Katka 200 a Filipko 300. Pod stovkou nebol nikto.
Je to možné? Veď takmer pri každom stretnutí sa ostatní rodičia sťažujú, aké sú deti drahé.
Teraz som mohla ukázať svoj charakter. Mohla som byť zásadová a hrdá na seba. Čitatelia by to určite ocenili.
Nie, ja som sa tak nezachovala. Namiesto toho som z mojej peňaženky presunula stovku do dcérinej. Pre istotu.
No čo, snáď nám domov donesie nejaký darček na pamiatku. Napríklad taký samopal ešte nemáme.
