Už pár rokov knižnica počas zimy dočasne nefungovala a prebudila sa vždy až s prvými teplými dňami. Tohto roku ju však namiesto hibernácie čaká definitívny zánik. A mne sa v mysli vynára množstvo spomienok z uplynulých rokov, ktoré sú s ňou spojené.
Január alebo február 1982. Manžel sa prednedávnom po roku vrátil z vojenčiny na Šumave a začíname svoj samostatný novomanželský život. Jeden podvečer po návrate z práce sa ideme prihlásiť do knižnice. Vyberieme si každý nejaké knihy a chystáme sa odísť. Vtom sa mi prihovorí pani, ktorá to tu má na starosti a opatrne mi podáva ešte jednu knihu:
"Ak sa neurazíte, mladá pani, vezmite si aj túto."
Pozriem na titul - Tehotenstvo a pôrod. A ja som si myslela, že na mne ešte nie je nič vidieť.
Jún 1982. Jakub má mesiac a stále plače. Už si neviem rady. Každý týždeň s ním chodím do poradne a tam ma uisťujú, že je všetko v poriadku, že to len ja som precitlivená. "Naše dieťa" od Klímovej-Fugnerovej, podľa ktorého bola vychovávaná moja generácia, na moje otázky nemá odpoveď. A tak idem opäť do knižnice. Pani mi vyhľadá tri novšie "bábätkovské" knihy a k nim pribalí aj zopár dobrých rád vyplývajúcich z jej skúseností. Knihy si čítam počas každého kojenia - hoci sa v jednej z nich dočítam, že čítanie počas kojenia je prejavom ľahostajného vzťahu matky k dieťaťu. Neviem, či pomohli knihy, dobré rady, alebo Jakub z najhoršieho vyrástol a ja som sa uspokojila, ale hlavne že je už všetko v poriadku.
Jeseň 1983. K Jakubovi pribudla Barborka. Cítim sa cez deň veľmi osamelá. Bývame v staršej časti mesta, na našej ulici sme najmladší a cez deň sú všetci v práci. A tak vždy jedno popoludnie v týždni odbehnem od spiaceho Jakuba s Barborkou do knižnice, narýchlo si vezmem knihy, ktoré mi pani odložila a potom každé popoludnie počas spánku detí čítam. Už sa necítim taká osamelá, mám okolo seba rôznorodú, ale dobrú spoločnosť.
Roky 1984 a 1985. Do knižnice chodievam pravidelne s deťmi. Vyberiem im veľkú knihu "Hrady"s čiernobielymi fotografiami a kým si pozerajú obrázky, rýchlo hľadám niečo pre seba. Mám pocit, že som už prečítala všetko okrem príručiek typu "Chováme hydinu" či "Pestujeme papriku". Ale dobrá pani mi vždy odloží niečo z novej zásielky. Občas síce neutrafí môj vkus a tak - aby som sa jej nedotkla - odchádzam aj s Krásnou Katrinou či Gričskou čarodejnicou. V tom čase si intenzívne píšem s Borisom z Leningradu a posledná štvrtina našich listov je pravidelne vyhradená literatúre. Má rád knihy z Veľkej vlasteneckej vojny a tak aj ja čítam vojnovú literatúru. Spolu s hrdinami sa vyloďujem v Normandii, prežívam peklo v japonskom zajatí i oslobodzujem Bielorusko. Okrem nich čítam súčasnú sovietsku prózu. Z pochopiteľných dôvodov tieto knihy na dračku nejdú a tak mi ich pani ani nemusí odkladať. Ale možno za mňa má nejaké plusové body.
V nasledujúcich rokoch chodím opäť do práce a na knihy ostáva čas len počas Vianoc a dovolenky. Do knižnice chodievame pre básničky, keď v škole vypukne každoročné šialenstvo menom Hviezdoslavov Kubín, na ktoré mám nepríjemné spomienky z vlastného detstva. Okrem toho si tu požičiavam Burdy a Neue Mode a po víkendoch podľa nich šijem. Stará pani odišla na dôchodok a neskôr sa z Večerníka dozviem, že odišla navždy.
Jún 1997. Opäť som na materskej. Mám pocit, že som o kojení, kakaní a grganí už všetko zabudla a preto posielam Barborku do knižnice pre odbornú literatúru. Je jej oveľa viac ako pred pätnástimi rokmi, ale stretávam aj starých známych a som prekvapená, že si pamätám celé pasáže, ktoré si teraz pri kojení len zopakujem.
Odvtedy opäť pravidelne chodievam do knižnice. Po večeroch s Viktorkou čítavame knihy o dinosauroch, rozprávky o zvieratkách, encyklopédie a pred Vianocami Vianočnú knihu rozprávok. Bolo to tak stále až do minulého týždňa. Naposledy pôjdem na budúci piatok, kedy je konečný termín na vrátenie kníh. Snáď ich dovtedy stihneme dočítať.
Dnes som bola v knižnici predposlednýkrát. Stále som dúfala, že knižnica sa len chystá na zimný spánok. Bohužiaľ, je to horšie. Knižnica umiera. Keď som videla prázdne regály a knihy a časopisy uložené v krabiciach, cítila som sa, akoby mi naraz umierali dobrí priatelia.
Tieto sú ešte na pôvodnom mieste.
Hasiaci prístroj nebude mať čo zachraňovať - onedlho budú už všetky police prázdne.
Časopisy v truhlách pripravené na poslednú cestu.
Manifest o verejných knižniciach na dverách mi dnes pripadal ako nechutný žart.
Zbohom slečna Marplová, vždy si rýchlejšie odhalila vraha ako ja. Milá Roberta, ako mi bolo v lete 1982 ľúto, že sa k Tebe Clyde Griffiths tak zachoval. Nat Turner, ešte stále mi behajú zimomriavky po tele tak ako v Bulharsku 1987 na pláži, kde som si prečítala, ako si zabil svoju lásku. Kaťuša Maslovová, ako fajn nám bolo spolu len pred dvoma mesiacmi na Kréte.
Majte sa pekne, všetci moji verní priatelia, budete mi chýbať. Už teraz je mi za vami smutno.
