V skutočnosti je na dverách napísané "Ázijská reštaurácia" a ako vedúca prevádzky je uvedená nejaká slovenská Monika. No aj tak všetci hovoria "vedúci" pánu Wangovi.
V reštaurácii pracujú okrem neho ešte asi piati, všetci z Ázie. Hlavne v čase obeda sa musia riadne obracať. Varia výborne, porcie sú veľké a obsluha príjemná, takže majú stále plno. Pán Wang je obvykle pri pokladni, maličká dievčina umýva riad a utiera stoly, mládenci pražia rezance a opekajú mäso a kto je práve voľný, obsluhuje.
Pán Wang je starší úctivý človek. Vlastne všetci sú veľmi úctiví. Jeden z mládencov sa na mňa vždy usmeje a ako starú známu pozdraví "ahoj". "Ahoj", odzdravím a už si len občas spomeniem na to, ako som kedysi odsudzovala našincov, keď tykali vietnamským predavačom.
Slovenčina im je ťažká hlavne na výslovnosť, čo vytvára humorné situácie.
Na niektoré jedlá treba chvíľu čakať. "Potom zavolám", posiela obsluha zákazníka sadnúť si. Po čase z kuchyne donesú tanier s exotickým jedlom. Obsluha zakričí niečo ako "ňuňoňe na ďelenine!" a piati hostia, z ktorých každý rozumel len tú zeleninu čo je beztak vo všetkom, vstávajú a kráčajú k pultu. "Nie ty. Ty!", kričí obsluha. Eniky, beniky, kliky, bé...
Všetci však vieme, že ťeno je kuracie stehno a žiža ryža.
A ešte vlani mali na pípe pri kofole uvedené namiesto decilitrov decimetre.
Pán Wang je milý. "Málo ješ", povedal mi, keď som tam bola prvýkrát. Väčšina ľudí mi hovorí niečo úplne iné.
Pán Wang je slušný a zdvorilý napriek tomu, že občas zákazníkovi položí neobvyklú otázku. Puritánov prosím, aby nasledujúcu vetu vo vlastnom záujme preskočili. Tá otázka totiž znie: "Na piče chceš?"
Hoci to vyzerá dosť výhražne, ide o ponuku nápojov.
"Wangovci" bývajú neďaleko nás. Každé ráno prechádzam do obchodu cez cestu, po ktorej sa vlečú poloprázdne vozidlá s nervóznymi šoférmi. Občas však okolo mňa prejde jedno prepchaté auto, z ktorého mi máva hromada rúk. Raz sa na aute stiahlo okienko a vysmiaty vedúci mi povedal: "Dlho nebola." Tak som sa tam hneď ten deň vybrala. Objednala som jedlo, zaplatila a vedúci mi podal načapovanú kofolu so slovami "darček".
Začiatkom leta som sa tam išla po dlhšom čase opäť najesť. V sortimente jedál pribudol "miešaný šalád" a "rezeň kuracie", pri dreze na umývanie riadu nová zástena, ale namiesto pána Wanga stála pri pokladni nová exotická krásavica. Zľakla som sa, že prevádzka prešla vlastníckymi zmenami. Oslovila som dievčinu, ktorá zbierala riad a opýtala som sa na vedúceho. "Ďakujem, dovidenia", odvetila mi svojím spevavým hlasom predpokladajúc, že som pochválila obed. Nakoniec som sa predsa od jedného mládenca dozvedela, že je doma na dovolenke. Oddychuje, pretože teraz v lete je menej roboty.
Neviem, kde je vedúceho "doma". Dúfam však, že sa vráti trebárs aj od čínskeho múra, ak je Wang, Čang, Lin, Sun alebo Šen. Že nezostane niekde v Dračej zátoke, ak je Nguyen, Luc, Doan alebo Ho.
Teším sa na to, že mi občas ráno zamávajú drobní ľudkovia natisnutí v malom aute a hneď ráno ma pozitívne naladia. Že na obed prídem k "Číňanovi" a dám si ťeno a žižu. On povie, že málo jem a opýta sa, či chcem, ehm, tri decimetre kofoly.