Takýto necitlivý prístup ma zarazil. A nielen kvôli tomu, že pani družinárka nemala pravdu.
Pred dvoma týždňami sme sa stretli pred budovou školy. Opýtala som sa, či jej môžem zaplatiť (chcela som tak urobiť už predchádzajúci deň, ale vtedy mi nemala vydať). Prevzala odo mňa peniaze s tým, že si to hneď zapíše a potvrdenku mi vydá na ďalší deň. Akosi som na to pozabudla. Pani družinárka tiež.
Samozrejme, že som jej teraz hneď zavolala a ona si spomenula. V pondelok nám tristo korún vráti. To je normálne, že zabudla, to sa stáva, veď aj ja zabúdam (naposledy okuliare).
Len sa mi stále nepozdáva to jej riešenie - napísať dieťaťu dlžnú sumu na ruku. Zaváňa mi to tak trochu výsmechom, škodoradosťou, snahou ponížiť dieťa aj rodiča. A ponižovanie a výsmech - to zrovna nemusím.
Veď nakoniec - deti majú na všetky oznamy špeciálny slovníček. Navyše pre Viktorku vždy niekto chodieva, takže nebol problém peniaze vypýtať osobne.
A tak mi napadlo jedno výchovné riešenie. Aj ja budem nosievať so sebou zvýrazňovač. A pani družinárke napíšem nabudúce na ruku: "Potvrdenku!"
