V júli sme si s Jakubom urobili niekoľkodňový výlet do Ľvova. Na spiatočnej ceste sme cestovali osobným vláčikom nádherným krajom okolo rieky Uh a dvakrát sme vystúpili v úplne neznámych dedinkách a trochu sa tam potúlali. Jednou z nich bola Volosjanka.
Nebola ničím mimoriadna. Jeden kostol, jedna škola, jeden rozpadnutý kolchoz. Zopár domčekov, most cez Uh, dva alebo tri obchody, dve krčmy. Obyčajná dedinka, bežná v tejto časti Ukrajiny. V obchode sme si kúpili pirôžky, v krčme zohriali na šálke čaju skrehnuté ruky a po dvoch hodinách nastúpili do vlaku smer Velikij Bereznyj.
Nebola by som si na to miesto asi už nikdy spomenula, keby sme sa na ceste nestretli so sedemdesiatšesťročnou Mariou Petrivnou Kaparnyk. Sympatická babička sa dala s nami do reči a bol to veľmi milý a zaujímavý rozhovor. Celý svoj život prežila vo Volosjanke, ktorá patrila pár rokov Československu, potom Maďarsku a dnes je Maria občiankou Ukrajiny. O našom stretnutí som písala podrobnejšie vo fotoreportáži .
S babičkou sme sa vyfotili a sľúbili sme, že jej pošleme fotky. Tak som aj po návrate urobila. Vždy posielam fotky na Ukrajinu, no nikdy mi ešte neprišla odpoveď, či vôbec dorazili. Doteraz sa neozvali manželia Jevdokimovci z Ľvova, s ktorými sme zdieľali spoločnú časť plackartného a popíjali ich domáce víno cestou z Odesy. Nenapísal ani Igor a jeho kamarát , s ktorými sme sa podružili pri Azovskom mori.
Doma som potom často spomínala na náš výlet a stretnutie, na to, ako sa Maria Kaparnyk snažila s nami hovoriť po česky a akú radosť mala z nášho stretnutia. So záujmom som študovala stenoprotokoly z Národného zhromaždenia Československej republiky z roku 1932, kde sa o Volosjanke píše:
"Obec Volosjanka ma 270 cisel a na 1.700 obyvatel, z nichz asi 20 rodin ma jakysi majetek, ostatni maji jen z blata uplacanou chalupu. V obci jsou vsichni chalupnici, az na nekolik lidi, zadluzeni vic, nez ma cenu jejich majetek."
Ďalej sa v dokumente opisujú osudy konkrétnych obyvateľov. Pri ich čítaní som mala hrču v hrdle.
Vôbec som nepredpokladala, že by som dostala odpoveď od starej ženy z kraja, kde snáď ani líšky nedávajú dobrú noc.
A predsa. Dnes som si v schránke našla list. Ako odosielateľ bola na obálke uvedená Maria Petrivna z Volosjanky, napísaný bol po slovensky a odoslaný bol zo Slovenska. Neviem, akými cestami putoval. Píše sa v ňom:
Slava Isusu Christu!
Drahá Blanka, srdečne Vás pozdravujem z Volosjanky a zároveň ďakujem za krásne stretnutie u nás.
Vo Volosjanke žijú rehoľné sestry zo Slovenska, ktoré aj tento list za mňa píšu a ktoré sú ochotné Vám za mňa aj naďalej písať, ak budete chcieť.Pravidelne sa zúčastňujem na Bohoslužbách v kláštore u sestier, som rada, že ich poznám a že sa môžem s nimi spoločne modliť.
Ďakujem za fotografie, ktoré mi urobili veľkú radosť.
S pozdravom a modlitbami
Maria Petrivna
Aký paradox. V pohodlí svojej izby píšem na počítači o žene, ktorá počítač iste nikdy nevidela. Môj článok si neprečíta ani ona, ale pravdepodobne ani žiadny z jej susedov, pretože veľmi pochybujem, že má niekto vo Volosjanke zavedený internet. Žijem spokojne a nič mi nechýba. A predsa neraz túžim nasadnúť do vlaku a tmavou nocou sa viezť tam, kde žijú ľudia, čo sa dokážu tak hlboko zapísať do srdca. Ľudia, ktorí sa na nič nehrajú. Netušia o premiére novej opery, zato vám radi zaspievajú ich obľúbenú pesničku. Nečítajú knihy v origináli, ale pokúšajú sa s vami dohovoriť vašou rečou, ktorú si matne pamätajú spred sedemdesiatich rokov. Nemajú prehľad o tom, čo práve letí v kinách, ale ich životné osudy by bohato stačili na niekoľko filmových scenárov. Nechodia na bankety či recepcie a možno ani netušia, čo sú to švédske stoly, ale rozdelili by sa s vami o posledný kúsok jedla.
Pred štyrmi mesiacmi som po stretnutí s Mariou Petrivnou napísala: "... viem, že si pri každej zmienke o Ukrajine spomeniem práve na ňu." A teraz zas viem, že som mala pravdu.
