Koncom septembra 1976 som sa so slzami v očiach a s prísľubom večnej lásky a verného čakania rozlúčila s Martinom a prišla do veľkomesta. Slzy oschli o pár dní a o pár týždňov sa stali minulosťou aj moje slová o večnej láske. Tak aspoň malá spomienka - tieto šíre lány boli nemými svedkami plánovania nášho spoločného života.
Ani tvrdá práca počas pracovného pobytu v trestaneckom tábore menom Slovlik, štátny podnik, Nové Mesto nad Váhom, kde som si krájaním marhúľ na tri smeny zarobila za tri týždne neuveriteľných 343,- Kčs, ani dvestokilometrová vzdialenosť môjho trvalého bydliska od metropoly neboli dostatočným dôvodom na získanie internátu. Na odvolanie mi bola pridelená izba číslo 9 v Nešporáku. Pozostávala z dvoch miestností. V jednej boli štyri postele a prechádzalo sa ňou do druhej, kde bolo postelí šesť. Okrem toho tam bývala celý rok ešte jedna dievčina načierno, takže človek nebol nikdy sám. Ďalšou výhodou bola cena izby - celých deväť korún československých mesačne.
Tu je nás šesť, ja som druhá zľava v hornom rade - ale veď som sa ani veľmi nezmenila, že?
Zo začiatku to bolo pre mňa ťažké. Moje spolubývajúce boli ostré baby. Prvé týždne som chodila na internát s nechuťou, ale potom som si zvykla - na všetko. Na to, že z jedenástich som bola jediná nefajčiarka. Na desať spŕch v tmavom a plesnivom suteréne, ktoré mali pokrývať hygienické potreby asi 200 ubytovaných. Na to, že sme mali občas mužského nocľažníka - to ak sa podarilo priateľovi niektorej z dievčat prešmyknúť na internát bez toho, aby si ho vrátnička všimla. Nečudovala som sa, keď som niekedy v meste stretla spolubývajúcu v mojom svetri a ona zas brala ako samozrejmosť, že mám obuté jej topánky. Prestala som sa báť úchylákov, ktorí nám hvízdali pod oknami, aby nám mohli spod rozopnutého kabáta ukázať svoje orgány a pokojne som im znižovala sebavedomie konštatovaním, že som už videla aj väčšie.
Väčšinou sme si nestihli ráno poustieľať - a poobede sme to považovali už za zbytočné. Raz ma prišla neohlásene pozrieť mama. Stretli sme sa pred internátom, tak som ju pozvala ďalej. Doteraz si neviem vysvetliť, ako je možné, že práve vtedy si všetky spolubývajúce poustieľali. Len moja posteľ bola rozhádzaná a mama sa išla od hanby pod zem prepadnúť. Baby protivné, takto ma podraziť.
Toto bola naša študovňa v lete, na streche internátu pod bratislavským hradom. Opaľovala som sa na Oľginej nafukovačke - ona bola tá, čo s nami bývala načierno. Ani neviem, kto ma odfotil. Som tá stojaca, čo si napráva plavky.
Lež vráťme sa do prvého semestra. Najviac som si rozumela s Ľubou a Oľgou. Boli "osobité", ako sa o nich diplomaticky vyjadril istý spolužiak (ktorý sa o 4 roky nato stal mojím manželom). Vajcia uvarené natvrdo šúpali tak, že ich najprv vyhodili na plafón, aby sa oťukali. Pamätám sa, že keď to tak robili vo vlaku, ľudia sa na nás čudne kukali. Ľuba tvrdila, že vajce sa uvarí, kým sa človek pomodlí Otčenáš. Asi sme ho odrapkali prirýchlo alebo to bola somarina, lebo keď sme takto uvarené vajcia vyhodili na plafón, dole nám spadla praženica.
Kade chodili, tam "štrikovali". Pamätám si, ako raz Ľube na prednáške zo štatistiky padla ihlica. Razom sa prebudili všetci, ktorých uspala Gaussova krivka a Fisherova premenná. A pamätám si, ako sme pozerali v televíznej miestnosti film Dvaja muži v meste s Delonom a Gabinom a Oľga štrikovala pulóver pre kamarátkinho frajera. Keď už bolo jasné, že Delona popravia, strašne to prežívala. Štrikovať neprestala a slzy si utierala do pulóvra. Keď sme sa po skončení filmu vrátili na izbu, zistila, že ho urobila o 20 cm dlhší.
V súvislosti s pletením si spomínam, že som začala Martinovi robiť pulóver na Vianoce. Nebola som ešte dostatočne skúsená a nevedela som odhadnúť, kedy začať uberať na rukávy. Chystala som sa na vlak na internát a tak mi mama po znaleckom zhodnotení skutkového stavu poradila, že mám začať uberať, keď budem v Považskej Bystrici. Lenže hneď za Žilinou vlak asi na dvadsať minút neplánovane zastal a kým sme sa pomaly doplazili do Bystrice, bol sveter už niekde inde, ako mal byť. Bol tmavohnedý a na oživenie som na rukávy vypletala žlté kosoštvorčeky. Dovtedy som plietla vždy len jednofarebne. Príliš som uťahovala a kosoštvorčeky boli strašné. Nejaká dobrá duša mi dala bohovskú radu - aby som vlnu na zadnej strane prestrihla a zviazala, že sa potom pulóver nebude párať. Páral sa. Kým som ho doplietla, v mysli i v srdci som mala už niekoho iného. Lenže čo s načatým pulóvrom? Jedna zo spolubývajúcich sa na to nemohla pozerať a dokončila ho za mňa. Na Vianoce som ho dala Martinovi a on netušil, že je to na rozlúčku. Bola som príliš zbabelá povedať mu to a volila som pštrosiu taktiku - prestala som odpovedať na jeho listy a dúfala, že ho to prestane baviť. Viem, bolo to odo mňa hnusné. Ten párajúci sa pulóver mu potom zašívala babička.
V škole sme si na zápise mali vybrať hlavný študijný smer a náhradný. Hlavný - to bolo jasné. Ako otec pred dvadsiatimi piatimi rokmi, aj ja som sa zapísala na "Riadenie a plánovanie národného hospodárstva". A ako náhradný sa mi najviac pozdával taký - no vyzeral zaujímavo, riešil závažné celospoločenské problémy a sľuboval skvelú budúcnosť. Aj som sa naň nakoniec dostala. Keď som sa s tým doma pochválila otcovi, len zalomil ruky a hovoril niečo o bezperspektívnosti. Ten smer bol totiž "Politická ekonómia".
Tu prisahám na imatrikulácii pod československou a sovietskou vlajkou - čo vlastne? Ani neviem. Pravdepodobne si to už nikto nepamätá. Asi to nebolo také dôležité.
A tu bola druhá, voľnejšia časť nášho vstupu na alma mater - beánia. V žltých šatách z tanečnej stojím v hornom rade tretia sprava.
V krúžku nás bolo asi dvadsať. Traja študenti boli zo zahraničia - Ahmed z Jemenu, Edward zo Sierra Leone a Shiferaw z Etiópie. Mali sme aj štyroch "starcov" - tak sme prezývali študentov "iškárov" (internátna škola pre pracujúcich). Však najstarší z nich mal "až" 33 rokov. Boli sme skvelá partia. Každú skúšku sme boli oslavovať v inej krčme. Oslavovali sa aj všetky sviatky. Tu oslavujem svoje dvadsiate narodeniny. Pamätám sa, ako sme bliakali "aaaaa jaaaa, a ja dvadsať rôčkov mááám, jaa saa, ja sa ešte neeevyyydááám..." a ja som dostala knihu Knuta Hamsuna Požehnaná zem. Tá druhá bola Danka a mala meniny.
V krčmách bola zvláštna atmosféra - starí muži v kabátoch a klobúkoch pri pivách, my len v kabátoch. Tu som s Edwardom (ale boli sme tam všetci).
Napravo odo mňa je Ahmed - bol veľmi citlivý a neskutočne obetavý a priateľský. Vpravo "starec" Jarko.
Náš krúžkový vedúci bol Karel Dušátko. Bohužiaľ už nežije. Bol to jeden z najlepších ľudí, ktorých som v živote stretla. Pochádzal z južných Čiech a mal nás veľmi rád. Samozrejme, že všetky mimoškolské aktivity absolvoval s nami. Pamätám sa, ako mi v dobrej nálade hovorieval" "Blaničko, ty jsi génius". No, jasné, že preháňal. Trošku.
Tu sme na celonočnej uzavretej akcii na Železnej studienke. Je to ten pán v ľavom rade tretí od konca, ja sedím naproti nemu. Tretí odpredu je Shiferaw.
Ani neviem, čo sa slávilo tu, tuším MDŽ, takže to bolo až v druhom semestri, ale tiež to bolo na Studničke a tiež bolo dobre. Ten sveter som si plietla sama, pomaly som sa zdokonaľovala. Vzadu je Darinka, manželka najstaršieho zo "starcov" - Jarka, ktorá nám upiekla kornútky. Recept mám doteraz, ale nikdy sa mi nepodarili.
S najväčším fešákom Romanom. V ten večer mi otvoril srdce - ukázal mi fotku ženy, do ktorej bol beznádejne zaľúbený. Volala sa Ľubica a bola zo Serede. Pamätám si, ako mi hovoril: "Priprav sa na tú krásu, takú ženu si ešte nevidela". Nebola nič moc. Podľa mňa som aj tak bola krajšia ja.
Hneď na začiatku semestra nás vzali kamsi do okresu Rimavská Sobota na zemiakovú brigádu. Dušátko je druhý zľava v hornom rade. Fúzatý "starec" je Štefan a bradatý Milan. Ja som v spodnom rade v strede.
Ani tam sme nezľavili zo spoločenského života. Dušátko tancuje prvý sprava, ja som vedľa.
V Bratislave som mala dvoch dobrých kamarátov z vedľajšieho krúžku, ktorí boli do mňa asi trochu zaľúbení. Chodili sme spolu v trojici na prechádzky aj na diskotéky. Vtedy som videla film "Štyria priatelia", v ktorom boli do krásnej Georgie zaľúbení traja kamaráti naraz. Ja som si pripadala rovnako krásna aj s dvomi. Boli to naozaj veľmi dobrí chlapci - vľavo je Peter a vpravo Dušan. Fotili sme sa na hrade.
Moja najlepšia kamarátka bola z Etiópie a volala sa Kulani Gudina. Pamätám sa, že som ju šokovala hneď na začiatku, keď som sa jej prihovorila v jedálni otázkou, či patrí k Amharom alebo Gallom - to boli dva hlavné národy, ktoré v Etiópii žili. Keď som sa vrátila po prázdninách do tretieho ročníka, nenašla som ju. Cez leto odišla do NSR, kde žil jej otec a už sa nevrátila. Strašne rada by som vedela, aké boli jej ďalšie osudy. A vlastne aj všetkých zahraničných spolužiakov.
Semester sa pomaly končil, nastúpilo skúškové obdobie. Na skúšky sme chodili hromadne celý krúžok. Prvá bola z práva. Dušátko prišiel, aby nás povzbudil a povedal nám: "Pak mi zavolejte, kolik vás vyhodil. Já budu zkoušet jeho kroužek a vyhodím přesně tolik."
Každú skúšku sme boli zapíjať osobitne. Vysoká 44, Vysoká 69, Partizán a mnoho ďalších krčiem bolo svedkami nášho študijného úsilia. Bolo veselo. Tu ma kŕmia rožkami.
Ešte stále je veselo.
A zábava graduje - vo všetkej počestnosti. Aby ste mali "starcov" kompletne, vzadu je Pišta.
Raz sme v nejakej krčme potiahli tak dlho, že nás odmietli vpustiť na internát. A tak sme išli peši na Slavín a drkotajúc zubami sme tam čakali na východ slnka. Na prečistenie hlavy to bolo výborné.
Prvý semester sa skončil, začal sa druhý, tretí... V každom sa udialo mnoho zaujímavého, v každom som objavila niečo nové. Ale prvý ostane navždy prvým - a to nielen z časového hľadiska.
