Začalo to tým, že na manželovom pracovisku organizovali letný konverzačný kurz anglického jazyka. Pri tej príležitosti pracovníčka školiacej agentúry zisťovala, či by bol niekto ochotný ubytovať amerického lektora. Manžel mi to predložil ako výbornú príležitosť zabezpečiť, aby deťom počas prázdninovej intelektuálnej nečinnosti nezakrpateli mozgové bunky a aby využili lacný zdroj jazykových vedomostí na doplnenie svojho stredoškolského učiva. Ja som týmto návrhom až taká nadšená nebola, hoci na materskej dovolenke som mala relatívne dosť času.
V škole som sa angličtinu neučila. Keď som v septembri 1968 nastúpila do 6. triedy s rozšíreným vyučovaním cudzích jazykov, bez váhania som si vybrala nemčinu, lebo rodičia svorne tvrdili, že ňou sa dohovorím v celej strednej Európe. Načo by mi teda bola angličtina - krajiny, kde sa používa, aj tak nebudem mať nikdy šancu navštíviť.
Po revolúcii v osemdesiatom deviatom som síce začala v banke navštevovať kurz angličtiny pre začiatočníkov, no porevolučné nadšenie väčšiny upadlo hneď pri druhej vete ifovej a bezplatné vyučovanie v pracovnej dobe sa skončilo pre nedostatok záujmu ešte predtým, ako sme pristúpili k predprítomnému času.
Neskôr som síce za počítačom niečo pochytila, napríklad ako sa povedia okná, a tiež som zistila, že Invalid directory neznamená invalidného riaditeľa.
O lektorovi sme vedeli len to, že má 20 rokov, pochádza z Texasu, je veselý, priateľský a v kolektíve obľúbený. Hoci som nikdy nepozerala Dallas - ja mám inú úchylku - predstavovala som si ho ako bodrého, žoviálneho, sebavedomého Amíka s miernou nadváhou a so žuvačkou v ústach. Veď topoznáte, kto z nás je úplne bez predsudkov?
Namiesto neho sa nám prišiel predstaviť štíhly plachý vážny počerný mladík indického pôvodu menom Aroon Krishnan. Ukázali sme mu izbu a dohodli sme termín jeho definitívneho príchodu k nám.
Na demonštráciu môjho bezmocného nesúhlasu s rozhodnutím rodiny som pripravila chlebičky a v čase očakávaného príchodu hosťa som s mamou išla do kina na "Lásku cez Internet". Veľmi sa mi to páčilo, o Internete (vtedy sa ešte písal s veľkým "I", teraz je to už asi jedno) som dovtedy len tak zbežne čítala. Vtedy v kine som sa rozhodla, že Internet je vec, ktorú chcem skôr ako až na Vianoce.
Prvé dni som sa s Aroonom veľmi nebavila. Navarila som mu, zavolala jesť, ale ešte stále som bola dosť rezervovaná - nech si nemyslí, že kvôli nemu všetci padneme do mdlôb. Postupne sme sa však prostredníctvom detí zbližovali. Najmä s dvojročnou Viktorkou si veľmi rozumeli. Práve vtedy začínala rozprávať a tak ma často prekvapila tým, ako sa na ňu lepia nové slovíčka. Namiesto súhlasu občas povedala "okej" a namiesto mňam na jedlo hovorila "gúd".
Aroon bol na naše pomery dosť hanblivý. Jeho šatstvo sa muselo prať osobitne a nedovolil mi vyvesiť ho von na šnúru, robil to sám, až keď prišiel poobede z práce. Vraj to nesmie robiť ani jeho mama, lebo spodné prádlo a ponožky sú nečisté, aj keď sú vypraté dočista. Asi nemusím vysvetľovať, že ma záhadnosť jeho počínania zaujala do tej miery, aby som si prádlo na šnúre potajomky dôkladne prezrela. No, nič zvláštne.
Aby som mu trochu priblížila pôvodnú domovinu, požičala som si "Indickú kuchárku", obstarala kardamón a garam masalu, vyvárala exotické jedlá a piekla čápátí. Možno sa mi to veľmi nedarilo alebo naozaj chcel spoznať našu kuchyňu - slušným spôsobom ma poprosil, aby som mu indické jedlá nevarila, lebo tých si užije dosť aj doma a on má záujem spoznať krajinu, v ktorej žije, po každej stránke. Bolo dosť ťažké pripravovať slovenské jedlá, keď súčasne spresnil, že bryndzové halušky ani pirohy nechce. Na druhej strane nebol priveľmi ortodoxný a za naše národné jedlo považoval všetko čo som uvarila, vrátane gulášu, perkeltu a vepřa-knedla-zela.
Po čase sme zistili, že nielen my sme mali mylné prestavy o Američanoch. On zas mal skreslené predstavy o Slovensku, čo bolo vidieť napríklad z toho, že si priniesol nejakú chemikáliu na úpravu pitnej vody. Alebo deťom z mesta - peši asi 25 minút - niesol zmrzlinu (a priniesol len mokré kornútiky), pričom netušil, že v miestnej samoobsluhe majú box plný mrazených pochúťok.
Brávali sme ho na výlety do okolia, tu sme na Lietavskom hrade.
Po večeroch sa s deťmi hrával karty alebo diskutoval s manželom. Postupom času sa však deti rozutekali za svojimi záujmami, manžel si radšej pustil televíziu a tak konverzácia ostávala na mne a Viktorke. Bola som sama prekvapená, do akých ťažkých tém som sa púšťala - prebrali sme spolu úskalia dospievania, politickú situáciu, americký školský systém i národné zvyky severnej Indie. Ale bolo to hlavne tým, že na neho sa slovenčina lepila neskutočne ľahko, takže som tie vety ifové nemusela používať.:-) Veľmi sme si na seba zvykli. Bral ma ako matku, napríklad pred odchodom na rande sa prišiel poradiť, či vyzerá lepšie s okuliarmi alebo bez nich. Ku koncu svojho pobytu mi dokonca preukázal zvláštnu česť - mohla som mu vyvesiť bielizeň.:-)
Nechali sme ho bývať u nás až do jeho odchodu zo Slovenska. Lúčenie bolo veľmi smutné. Toto bola posledná fotografia (fotené samospúšťou z dosť zlého uhla).
Hneď na druhý alebo tretí deň po jeho odchode som dala zaviesť internet a tak sme boli trochu v kontakte. V mailoch ma oslovoval "My Slovak Mother".
Po dvoch rokoch bol opäť v Európe - vyučoval angličtinu vo francúzskom detskom tábore. Odskočil si na tri dni, aby nás navštívil.
Potom sa už ozýval zriedkavejšie, naposledy písal po ukončení univerzity, že ide zavádzať počítačovú sieť do Hondurasu.
Od nášho indického leta ubehlo šesť rokov. Skoro rovnakú dobu máme aj internet. Tom Hanks mi síce doteraz nenapísal a ani Aroon už možno nenapíše. Prostredníctvom internetu som si však našla množstvo nových známych a priateľov. A každé leto pri spomínaní cítim vôňu karadamónu a garam masaly.
