Za ich stranu bol určený člen rádu kapucínov brat Dávid z tunajšieho kláštora. Na začiatku som bola trochu zaskočená - na jeho pozdrav "Pochválen buď Pán Ježiš Kristus" som odpovedala asi trochu nepatrične "Dobrý deň". Prekvapilo ma, keď spod hnedého plášťa s tradičnou kapucou previazaného hrubým špagátom vylovil mobil, keď sa opýtal na hudobný editor, ktorý používame pri nahrávaní a úpravách, keď mi podal CD s tým, aby som mu naň napálila nahraté relácie, aj vtedy, keď mi uviedol internetovú stránku ich rehole. Proste moja predstava mnícha - pustovníka dostala na frak.
Hneď na začiatku som sa mu priznala s dvoma skutočnosťami - so svojím svetonázorom a hlavne s tým, že som v nahrávačke nováčik, čo by mohlo našu spoluprácu skomplikovať oveľa viac.
Brat Dávid preukázal veľkú dávku tolerancie, odvahy a optimizmu, takže sme sa pustili do práce. Mal presnú predstavu, ako by mala tá štvrťhodinka duchovného slova vyzerať. Text mal pripravený, rečník bol dobrý, takže nahrávanie s ním bola malina. Hudbu do relácií vyberal tiež on, do prvej sme dali Vangelisa (keď odchádzal z nahrávačky, po schodoch si pískal Dobytie raja), do ďalších dvoch doniesol CD skupiny Kapucíni. Na nahrávanie druhej relácie prišiel s rádovým bratom Mariánom , ktorý s touto skupinou spolupracuje ako zvukár. Mala to byť pre mňa morálna posila pri zdolávaní prípadných prekážok nastražených mikrofónom, mixpultom a ostatnou technikou, pravdou však je, že pod jeho odborným zrakom sa mi ruky triasli oveľa viac.
Nahrali sme relácie - prvá bola všeobecne o viere, posledná sa venovala blížiacim veľkonočným sviatkom a mne utkvela v pamäti najmä tá druhá - o dávaní. Hovoril v nej o tom, ako sa ľudia zvyknú sami pred sebou ospravedlňovať, keď ich blížny požiada o pomoc, najmä finančnú. Ako si v duchu hovoríme "a čo ja kradnem?" alebo "však čo si nejde zarobiť, veď mne tiež pečené holuby do úst nelietajú" a ako sa tým vzdiaľujeme od Ježišovho odkazu.
No, možno som si to nezapamätala úplne presne, ale takto nejako som to pochopila.
O pár dní som stála na autobusovej zastávke. Ľudí tam otravovala stará známa žobráčka (Žilinčania ju určite poznajú, na Hurbanovej býva často), ktorá pýtala dvadsať korún na chleba pre deti. Tí slušnejší ju ignorovali, menej slušní posielali všelikam. Bola som rozhodnutá zapadnúť do prvej skupiny. Potom som si uvedomila, že v hlave mi víria vety typu "a čo ja kradnem?" a o pečených holuboch a spomenula som si na brata Dávida. A aj keď som mala skôr urobiť pár krokov k neďalekému stánku pekárne a kúpiť žobráčke chlieb, čím by som ju však pravdepodobne veľmi nepotešila, zvolila som menej náročné riešenie - vytiahla som dvadsaťkorunáčku a dala som jej ju.
Vtedy sa situácia obrátila. Žobráčka mi ďakovala a ľudia na zastávke ma začali otravovať výčitkami. Hovorili mi, že som to nemala urobiť, že tie peniaze prepije, že ju poznajú a v duchu ma pravdepodobne tiež posielali všelikam.
Asi som mohla vzniknutú situáciu využiť lepšie - žobráčke urobiť prednášku na tému "Bez práce nie sú koláče", ostatným na tému "Miluj blížneho svojho ako seba samého" a ešte pritom spropagovať naše rádio.
Našťastie však prišiel môj autobus a ja som sa všetkých zbavila. Mala som celkom dobrý pocit. Napriek tomu, že mojou pomocou blížnemu svojmu (aj keď tá dvadsaťkorunáčka bola skôr danajským darom) som iných blížnych poriadne naštvala.
