"A budem musieť za to niečo platiť?", opýtal sa pre istotu, keď som ho požiadala o rozhovor. Po zápornej odpovedi sa ochotne rozhovoril.
Do učenia nastúpil prvého júla 1938 ako štrnásťročný k majstrovi Šagátovi na Legionárskej ulici v Žiline a šusterské remeslo odvtedy neopustil.
Od roku 1968 ho možno vidieť v tejto dielničke v centre Žiliny. Teraz už vyrába len sandále a opasky. Miestnosť vyzerá a vonia podobne ako izbička u starých rodičov, v ktorej pred viac ako štyridsiatimi rokmi opravoval topánky náš dedko a my s bratom sme mu pri tom robili spoločnosť.
Meno "Kolman" si pamätám ešte z tých čias, pretože o ňom dedko často rozprával. Boli nielen kolegovia od fachu, ale napriek vekovému rozdielu aj kamaráti. Keď mu to hovorím, hneď si spomenie na dedka aj na ostatných členov našej rodiny.
Spoločných tém však máme viac. Pán Kolman veľmi rád cestuje. Navštívil už 28 krajín a stále ho to baví. Najďalej bol v Brazílii, veľmi sa mu páčili výlety po Škandinávii, kam vyrazil hneď po revolúcii, a jeho najbližším cieľom je Island.
"To však ešte nie je isté, všetko závisí od toho, ako na tom budem s peniazmi", dodáva.
Najradšej má poznávacie zájazdy, hoci posledné dovolenky trávil hlavne pri mori.
"Priateľka tak chce."
Tento rok v auguste bol na Korfu, vlani v Bulharsku a predtým v Tunisku.
"Cudzie jazyky nepoznám", priznáva, "ale zatiaľ som sa dohovoril s každým."
A pridáva historku o tom, ako na pláži v Tunisku videl zvráskaveného domorodého muža a zaujímalo ho, kto z nich je starší. Tunisan ukázal na prstoch 78 a pán Kolman ešte o dva viac. Tunisan mu s obdivom pogratuloval.
"Všade dobre, doma najlepšie", odpovedá na moju otázku, kde sa mu páčilo najviac.
Celý život žije v neďalekej Tepličke nad Váhom. Manželka mu zomrela pred sedemnástimi rokmi, ale už sedem rokov má priateľku.
"O tridsať rokov mladšiu", zdôrazňuje a hneď dodáva, že to nie je nič zvláštne, veď minule v televízii ukazovali pár, kde medzi novomanželmi bol takmer šesťdesiatročný rozdiel, ale v opačnom pomere.
Má tri dcéry, siedmich vnukov a takmer desať pravnukov, z ktorých najstarší má 18 rokov a najmladší sa onedlho narodí v Anglicku. Žije sám.
"Už by som so ženou bývať nechcel, takto mi je lepšie. Priateľka ma navštevuje v práci, trávime spolu dovolenky a chodievame na výlety."
Variť si nemusí, stravuje sa u dcéry, ktorá býva v susednom dome.
"Moje záľuby okrem cestovania? Hlavne poľovníctvo. 55 rokov som poľoval."
Spomína na psa jazvečíka, s ktorým povyhrával všetky domáce súťaže a dostal sa až do Švajčiarska.
"A rád sa chodím kúpať."
Jeho recept na telesnú a duševnú sviežosť:
"Či som vegetarián? Ale kdeže! Práca s ľuďmi a dobrí kamaráti. Rád sa rozprávam s múdrymi ľuďmi, ale vlastne mám rád všetkých. Mám veľa kamarátov, aj starších odo mňa, aj mladších, aj vysokopostavených. Nerobím však medzi ľuďmi rozdiely."
Môžem potvrdiť - kedykoľvek idem okolo jeho dielničky, nikdy v nej nie je sám. Aj teraz tu má dvoch rovnako milých a galantných kamarátov a ja sa pri ich komplimentoch cítim veľmi príjemne.
Moja otázka týkajúca sa značky jeho používanej protivráskovej kozmetiky ich všetkých rozosmeje.
Vo svojej rodine nevychoval pokračovateľa obuvníckej tradície. Dnes už o toto remeslo nie je zo strany mladých záujem. S úsmevom spomína:
"Minule tu boli takí dvaja štrnásťroční chlapci. Hovorím im:
- Ak by ste chceli, vezmem vás k sebe do učenia.
A oni na to:
- Ešte raz také niečo povedzte a prídeme vám v noci vytĺcť okná."
Mohla by som sa s majstrom rozprávať ešte veľmi dlho a bolo by o čom. Ale nechcela som ho zdržiavať od práce. Aj keď on je gavalier a nedal by mi to najavo.
Na rozlúčku mi pobozká ruku.
"K ženám som úctivý a pozorný, všetky si vážim. Mladé, aj staré."
To je pravda. Pred tromi rokmi sme tu boli nakupovať so staršou dcérou. Barborka sa dlho nevedela rozhodnúť medzi dvoma druhmi sandálov, lebo oba boli pekné. Pán Kolman nakoniec povedal:
"Nech teda rozhodne sestra," a myslel tým mňa.
