Z petrohradskej Ermitáže si pamätám predovšetkým to, ako som sa pred slávnymi obrazmi nechutne škrabala po celom tele v dôsledku toho, že so mnou počas pobytu na vysokoškolskom internáte uzavrel pokrvné bratstvo nejaký hmyz.
V Sixtínskej kaplnke som si skoro vykrútila krk pri pokuse všetkými zmyslami vstrebať Stvorenie sveta a kým som v drážďanskom Zwingri objavila Rafaelovu Sixtínsku madonu, nohy som mala celé zodraté. V oboch prípadoch mi to dosť narušilo očakávaný pôžitok zo stretnutia s umením.
Londýnsku National Gallery som navštívila síce tri dni po sebe, ale čestne priznávam, že dvakrát to bolo po tom, čo som ju spoznala ako vhodné miesto na použitie bezplatného WC priamo v centre mesta.
Ešte som však nekapitulovala. Aj keď zatiaľ bez výraznejších výsledkov, snažím sa svoj umelecko-výtvarný hendikep zmierniť. Preto som kedysi na sklonku minulého roka sľúbila Viktorke spoločnú návštevu galérie. Vopred som ju síce upozorňovala, že tam nebudú obrazy, ktoré ukazujú v televízii vtedy, keď ich niekto ukradne, ale že budú isto pekné aj napriek tomu, že sa o ne zlodeji netrhajú.
Dnes nadišiel ten deň. Vybrala som galériu, ktorej výstavy pravidelne propagujem na našich rádiových stránkach. Ako sa dá od správnej pragmatičky očakávať, zvolila som ju hlavne preto, že sme ju mali po ceste a - nebudem sa robiť lepšia, ako som - iné aj tak nepoznám. Kedysi som tam bola a matne som si pamätala na staré obrazy z historického fondu.
Pri vstupe sme sa dozvedeli, že stála expozícia v súčasnosti nie je verejnosti prístupná, pretože v priestoroch galérie sú tri výstavy súčasných autorov. Nevadí, čas nezastavíš. Rozhodla som sa vybrať len jednu, pretože po skúsenostiach s Monou Lisou &Comp. viem, že napriek mojim neobmedzeným stravovacím schopnostiam dokážem naraz vstrebať len obmedzené množstvo duchovného pokrmu.
Prvú výstavu som hneď vylúčila, pretože som sa dovtípila, že o obrazy asi nepôjde: "...tvorba a práce sú zamerané na sklo ako hmotu, ktorá má oproti iným materiálom veľa predností. Je to lom, odraz svetla, lesk, krehkosť, ladnosť tvarov atď...." stálo v propagačných materiáloch.
O druhej som sa dozvedela, že "... výstava je zameraná na zvýraznenie obsahu pred formou. Za znakom figúry sa skrýva ČLOVEK /pričom znak je v tomto prípade natoľko veľavravný, že figúra sa vo viacerých prípadoch stáva zbytočnou/... "
Usúdila som, že to by bolo pre nás príliš náročné.
Ostala posledná s názvom "Príbehy iných ľudí", o ktorej som sa dočítala, že: "...prítomná výstava umelcových diel pripomína akýsi fatalizmus výtvarnej cesty, ktorá je odpočiatku sprevádzaná vedomím, že svet umenia bol, je a ostane svetom fantázie, ľudských túžob, snov a neznámych zjavení, ktoré sú plné skrytých významov. Prevtelených do vypovedaných a nevypovedaných maliarskych slov, šifier a znakov uhnietených, alebo vymodelovaných z farieb a tvarov..."
No povedzte, odolali by ste?
A tak sme vstúpili do chrámu umenia a pozerali si obrazy. Poviem vám, všetky boli skoro rovnaké. Teda, aby som bola presná, na všetkých boli chodidlá a ruky, akurát v rôznych polohách a farebných kombináciách. Bola som na seba hrdá, keď som prvý obraz z fleku identifikovala - volal sa Ruky I. Druhý bol Ruky II. Logicky som očakávala, že výstavu skončíme pri Rukách CXXVIII., ale ostatné chodidlá a ruky sa napodiv volali rôzne - Údiv, Zmena, Oko, Cítenie, Čakanie alebo nejako podobne. Našli sme aj jeden obraz, na ktorom ruky neboli. Volal sa - celkom logicky - Venuša.
Všetky tie údy sme zmákli za chvíľu. Pani pokladníčka nám dala pri odchode zopár propagačných brožúrok, aby sme na umenie nezanevreli a prišli opäť. Bola veľmi milá, fakt. Viktorka bola napriek tomu trochu sklamaná a trochu smutná.
Čo je to však v porovnaní s mojím sklamaním a smútkom...
Nie, nebolo to rozčarovanie z výstavy. Na to som si už zvykla. Veď mne sa aj Michelangelova Pieta zdala akási maličká, takže nejaké "Príbehy iných ľudí" ma nemôžu rozhádzať. Ja som bola smutná z príbehu vlastného.
Tá milá pani pokladníčka sa ma totiž pri kupovaní lístkov opýtala:
"Jeden detský a jeden dôchodcovský, že?"
