So Shkelzenom v uliciach Kyjeva
Spoznali sme sa v máji 2002 v Kyjeve na stretnutí súkromných rádií. Zo Slovenska som tam bola jediná a na takomto stretnutí som bola prvýkrát, takže som tam nepoznala nikoho (ak nepočítam hercov latinskoamerických telenoviel, na ktorých som narazila takmer s každým prepnutím hotelového televízneho kanála). Nemôžem povedať, že by ma táto skutočnosť nejako zvlášť deprimovala, aj keď na početných recepciách organizovaných každý večer som si sama niekedy pripadala trápne, keď som len tak postávala s naloženým tanierikom v ruke a tvárila sa nenútene a nad vecou.
Všimla som si, že outsiderom nie som sama. S jednodňovým omeškaním, po zložitom cestovaní cez kus Európy dorazil Shkelzen Saraqini, zástupca rádia Gjakova z Kosova. Zaujal ma hneď prvým oficiálnym vystúpením, ktoré nepredniesol v rokovacej angličtine ani v inom z troch ďalších oficiálne tlmočených jazykov. Hovoril po albánsky a asi mu nerozumel takmer nikto, ale ako príspevok o neslobode médií v krajinách bývalej Juhoslávie to vyzeralo veľmi štýlovo a zaslúžil si veľký potlesk. Na jednom z presunov autobusom si ku mne prisadol a dali sme sa do reči. On po srbsky, ja po slovensky, česky, rusky - "Slovan všude bratry má". :-)
Počas pobytu sa konali Dni Kyjeva. Organizátori pre nás pripravili bohatý kultúrny program. Mohli sme si vybrať medzi koncertami v uliciach mesta a návštevou Opery, ale nebolo to povinné. Pracovník hostiteľskej organizácie, ktorý ma mal na starosti, mi priniesol lístok do Opery. Keby za mňa takto nerozhodol, asi by som si ten večer dala voľno, prípadne sa išla poprechádzať po uliciach, kde vládla výborná nálada - metro chodilo "besplatno", na Chreščatiku rozdávali balóny, vystupovali tam rôzne umelecké i neumelecké kolektívy a okrem kvasu sa čapovalo aj pivo. Ale dobre, vychystala som sa do Opery. Pred hotelom sme čakali na sprievodkyňu. Najhlučnejšia a napodiv najdružnejšia bola zmiešaná skupinka Srbov a Chorvátov. Prišiel aj Shkelzen, oblečený vo svojej košeli a s detsky rozžiareným výrazom mi povedal:
"Ja nisam još bio u Operi."
Ešte nikdy nebol v Opere. Bolo na ňom vidieť, ako veľmi sa teší. A len medzi rečou sa opýtal, kedy nám dajú vstupenky.
"Vstupenky? Tie dávali pred obedom v rokovacej miestnosti."
Posmutnel. Hneď ma napadlo dať mu moju, veď som o ten kultúrny zážitok zas až tak veľmi nestála.
Nie, v žiadnom prípade, to by odo mňa nemohol chcieť.
Pretože to vyzeralo, že sprievodkyne sa nedočkáme a predstavenie malo o chvíľu začať, družná balkánska skupinka privolala taxík. Všetci sa do neho nasúkali, ostali sme pred hotelom len my dvaja so Shkelzenom a jedným lístkom. Shkelzen zaklopal na okno taxíka, oznámil bývalým krajanom, že idem s nimi a vtisol ma dnu. On ostal vonku, bez lístka a bez vidiny svojej premiéry v Opere. A my sme uháňali za kultúrou, bol už najvyšší čas.
Predstavenie - no, úprimne - nič moc, účinkovali rôzne ansábly zaslúžilých a národných umelcov, spievalo sa a tancovalo. Sedeli sme v prvej rade vyhradenej prominentom. Cez prestávku som takmer osamela, VIP´s sa diskrétne vytratili a zrazu bolo okolo mňa všetko prázdne. Teda skoro. Z ľavej strany sa ku mne s nadšením blížil Shkelzen. Rozprával mi, ako si vzal ďalší taxík, ako počkal pred Operou do prestávky a ako ho potom pustili dnu aj bez lístka. Počas celej druhej časti predstavenia sedel ako päť peňazí a so zatajeným dychom sledoval program.
Uvedomila som si, aké veľká obeť od neho bola neprijať lístok, ktorý som mu ponúkla. A ako galantne sa zachoval, postaral sa o to, aby som sa aspoň ja do Opery dostala.
Po skončení nadšene tlieskal, potom mi kliesnil cestu medzi davom, pred Operou chytil taxík, dojednal cenu a po návrate do hotela ešte aj vybavil, že sme dostali zameškanú večeru. Proste džentlmen. Nie výzorom, vzdelaním či spoločenským postavením.
Srdcom.
