Spolu s čajom som do seba hustila neobvyklé slovíčka a neznáme mená - Jamboree, br. Svojsík, lord Baden-Powell a ďalšie. Všetky mali jedného spoločného menovateľa - skauting.
Práve na dnešný deň pripadá 150 rokov od narodenia jeho zakladateľa Roberta Baden-Powella. 22. február je tiež medzinárodným dňom skautiek - na počesť jeho o 32 rokov mladšej manželky, lady Olave, ktorá bola svetovou náčelníčkou skautiek a ktorej výročie narodenia si dnes tiež pripomíname.
Pojem Junák ako ekvivalent slova skaut zaviedol do češtiny zakladateľ skautingu v českých krajinách Antonín Benjamin Svojsík v roku 1911. Už o štyri roky neskôr, v roku 1915, začal vydávať aj rovnomenný časopis.
Náš domáci archív začína ročníkom 24 z roku 1936 (nepýtajte sa ma, prečo nesedia roky, netuším). Časopisy sme si doniesli z maminho rodného domu koncom šesťdesiatych rokov a neskôr sme ich dali zviazať. Ospravedlňujem sa za kvalitu ukážok, lepšie sa mi to naskenovať nepodarilo.
Toto je obálka nášho prvého čísla, kedy sa ešte volal Skaut Junák. Nasledujúce už niesli názov Junák.
Veľká pozornosť bola v každom vydaní venovaná Jamboree - to boli medzinárodné skautské stretnutia. Tu môžete vidieť svetového náčelníka lorda Baden-Powella na 5. Jamboree v Holandsku.
Prvý skautský oddiel na Slovensku vznikol v Žiline v roku 1919. Všimnite si fotky 1, 2 a 3 - spozná niekto tieto dievčatá? Teraz by mohli mať okolo 80 rokov.
Onedlho nastali ťažké časy, nad republikou aj nad Junákom sa od západu sťahovali tmavé mraky. Články v časopise verne dokumentujú dobu. Najprv prišli výzvy k pripravenosti...
...a nádej, že sa všetko na dobré obráti.
Malé víťazstvá...
... a napokon kapitulácia. V roku 1940 bol zväz Junák zrušený a časopis Junák prestal vychádzať.
Po skončení vojny sa na krátky čas činnosť Junáka obnovila - mama spomína, že sa boli prihlásiť "do skauta" hneď ako sa dalo, počas letných prázdnin 1945. Opäť sa obnovilo aj vydávanie časopisu. Junák dostal menší formát a začal vychádzať farebne. Prvé číslo z októbra 1945.
Tak ako odrážali jednotlivé predvojnové čísla svoju dobu, odrážali ju aj povojnové. Nová mapa Európy.
Nemecká otázka.
"Zázraky novodobej techniky".
Ako malú ma však politické a vedeckotechnické záležitosti až tak veľmi nezaujímali. Skôr som si lámala hlavu nad záhadou detektíva Van Holsta (a nikdy som ju nepochopila) a hltala komiks "Tajemství žlutých skal", Foglarovu "Devadesátku" a hlavne "Za temným sluncem". Román na pokračovanie o dobrodružstvách Pavla, ktorého pozvala bohatá Američanka kvôli podobe s jej mŕtvym synom na malý tichomorský ostrov, mal jedinú chybu - Jaroslav Novák ho nestihol ukončiť skôr, ako ukončil svoju činnosť časopis Junák. Počas každej choroby som ho čítala od začiatku a tajne dúfala, že tentokrát sa už konečne dopátram k záveru, ale zázrak sa neudial. Už to vyzerá tak, že zomriem bez toho, aby som sa dozvedela, ako to s Pavlom nakoniec dopadlo.
A opäť sa nad junákmi začali sťahovať čierne mraky, tentokrát pre zmenu od východu. Začalo to pomerne nenápadne. Najprv zopár článkov o sovietskych pionieroch...
... pripomenutie VOSR...
... a jej vodcu...
... román na pokračovanie zo sovchozu...
... komiks o partizánovi Míšovi...
... alebo súťaž mladých budovateľov dvojročnice.
Jedno z posledných čísel sa venovalo spomienke na lorda Baden-Powella, ktorý zomrel počas vojny.
A toto je posledné číslo, ktoré máme doma, z roku 1948. Československí športovci sa chystali do St. Moritza. O ich zápolení sa už čitatelia zo svojho časopisu nedozvedeli.
Zväz Junák bol rozpustený po druhýkrát. Na jeho miesto nastúpila na dvadsať rokov Pionierska organizácia, ktorá si prisvojila detské duše aj skautské heslo. V roku 1968 bol Junák na dva roky obnovený a s nástupom normalizácie znovu zakázaný. Ďalší rozvoj Junáka začal po roku 1989.
V tomto roku oslavuje skauting sté výročie svojho vzniku. Svet sa odvtedy zmenil na nepoznanie. Hrdíme sa (a či skôr sťažujeme?), že doba je moderná a dynamická. Žijeme v nej svoje uponáhľané životy obklopení najnovšími technickými výdobytkami.
Listovanie v starých časopisoch v nás vyvoláva nostalgiu aj úsmev nad milou naivitou, ktorá z nich vanie.
Navzdory maminým skautským spomienkam a starým Junákom ja osobne nie som veľkým fanúšikom organizovania a zhromažďovania, klubového života a uctievania symbolov. Získať Tri orlie perá ma v detstve lákalo asi rovnako ako postúpiť do celoškolského kola Hviezdoslavovho Kubína. Sledovať skautský život prostredníctvom časopisov v pohodlí mäkkej periny bolo pre mňa oveľa príjemnejšie ako zažívať ho na vlastnej koži.
Napriek tomu som však presvedčená, že dodržiavanie sto rokov starého junáckeho zákona by nikomu neuškodilo ani v dnešnom modernom svete.
