Prvé sväté prijímanie - prvé pochybnosti?
Moju duchovnú výchovu si vzala na starosť babička, pretože mala oprávnený pocit, že od rodičov by som toho veľa v tomto smere nedostala (a rodičia pre pokoj v rodine nič nenamietali). A tak moje hodiny strávené u nej boli hodinami strávenými s Bohom - ak sme práve neboli v kostole, modlili sme sa pred provizorným oltárikom na skrinke šijacieho stroja, na ktorom okrem množstva sošiek a obrázkov svätých nechýbali v lete čerstvé kvety a počas našich modlitieb zapálená sviečka v modrom sklenenom svietniku v tvare anjela.
Babička bola veľká cirkevná aktivistka. Predmodlievala sa v kostole, organizovala výlety na okolité pútnické miesta, udržiavala styky s rôznymi rehoľami, vymieňala ružencové lístky. Priberala ma do každej činnosti - už ako malé dieťa som sa občas musela predmodlievať aj ja (pamätám si, ako som sa vždy bála, že sa zamotám hneď na začiatku pri "Verím", lebo jedna pasáž sa tam podivne opakovala), absolvovala som všetky zájazdy do Frývaldu a Domaniže, v kláštoroch v Jablunkove a Kostolnej - Záriečí som na mníškam hovorila, že chcem byť "milosrdnou sestričkou", ako ma to babička naučila, a každú nedeľu som stála na tmavej studenej chodbe kostola zvaného "Františkán" a asistovala jej pri výmene ružencových lístkov.
Ako päťročná som bola na prvom svätom prijímaní. Nebolo to síce ani v tom čase bežné, ale babička si zaumienila umožniť mi čo najskôr získať všetky potrebné sviatosti pre prípad, že by skoro zomrela, a tak dlho presviedčala farára, že napokon nemal sily jej odolávať a po úspešnom preskúšaní mi udelil súhlas. Vtedy som asi prvýkrát pocítila sklamanie z toho, čo mi bolo sľúbené a čoho sa mi nedostalo. Nie, teraz nemyslím hodinky či iný typický dar. Babička mi hovorila, že po spovedi pocítim takú úľavu, akoby som dostala krídla. Vyspovedala som sa - ale hoci som nezatajila ani to, že som tajne vzala malému bratovi hračku či odvrávala mame, nepociťovala som nič mimoriadné. To však bolo len také maličké rozčarovanie, z ktorého som vinila samu seba.
Časom sa však dostavili ďalšie. Napríklad keď som s babičkou bola v lete na primíciách, ktoré sa odohrávali pod holým nebom. Pretože som kvôli svätému prijímaniu od predchádzajúceho večera nič nejedla a k tomu pražilo slnko, omdlela som. Ujali sa ma okolostojaci, pretože babička pohrúžená do modlitieb moje problémy nezaregistrovala. Dali mi napiť a niečo zajesť. Prvé, čo som od babičky počula, keď si ma konečne všimla, bola výčitka, že teraz už nebudem môcť dostať prijímanie. To ma trochu zamrzelo, zdalo sa mi, že jej láska k Bohu je väčšia ako ku mne. Ale myslela som si, že chce len moje dobro. Napokon, asi to tak naozaj bolo.
Preto som v piatok nejedávala mäso doma ani v škole, na všetkých rodinných dovolenkách som ako prvé hľadala kostol, aby som v nedeľu mohla absolvovať omšu, modlila som sa za rodičov, aby konečne začali chodiť aj oni do kostola, lebo mi bolo ľúto, že pôjdu do pekla, ako mi tvrdila babička, a vôbec - modlila som sa pred jedlom, po jedle, ráno, večer, poobede, čítavala som knihy o Dominikovi Saviovi, Donovi Boscovi, o lurdských a fatimských zjaveniach, listovala v starých ročníkoch Saleziánskych zvestí a Hlasov z domova a misií a pravidelne som chodila do kostola nielen v nedeľu.
Časom však pochybnosti narastali, napríklad keď mi ako deväťročnej pri spovedi starý kňaz dával doplňujúce otázky, ktoré by som so súčasným povedomím kvalifikovala ako sexuálne obťažovanie. Alebo keď som na Vianoce najväčšiu radosť zažívala pri rozbaľovaní darčekov a nie na polnočnej pri znovuzrodení Krista.
Postupne som začala premýšľať o jednotlivých veciach a moje rozčarovanie bolo čoraz väčšie. Nechápala som, ako môže byť dokonalý Boh taký márnomyseľný, aby nútil svoje ovečky kľačiačky vyznávať mu neustále svoju lásku a oddanosť, aby im neustále vstupoval do života rôznymi príkazmi a zákazmi a aby dopustil, aby sa v jeho mene vyvražďovali národy. Teória dedičného hriechu sa mi zdala veľmi krutá a nespravodlivá, veď prečo by mali nevinné deti trpieť za hriechy nejakých predkov z dávnych dôb. Vo viere som nenachádzala nič okrem straty času a pretože som bola k sebe už vtedy úprimná, dospela som k názoru, že nemá zmysel predstierať niečo, čo necítim.
A tak som približne od dvanástich rokov neveriacou. Pretože si na konvencie nepotrpím, nesobášila som sa v kostole a nemám pokrstené deti. Nechápem masové šialenstvo pri pohľade na pápeža, ani pokrytectvo tých, čo vodu kážu a sami víno pijú. Desatoro dodržiavam počnúc štvrtým prikázaním nie preto, že tak prikázal Boh prostredníctvom Mojžiša, ale pretože je to v súlade s mojím presvedčením. Môj vzťah k veriacim kresťanom sa nelíši od toho, ktorý mám k neveriacim, moslimom, židom či hinduistom. Nie je pre mňa dôležité, v čo kto verí a ku komu sa modlí, ale aký je. Neznášam fanatizmus akéhokoľvek druhu, ale nemám pri spomienkach na moje "nábožné" obdobie ani pocit krivdy či zbytočnosti.
Pred pár rokmi som sa zúčastnila veľkonočného zájazdu do Ríma a absolvovala som Urbi et Orbi na Svätopeterskom námestí. Okrem toho som navštívila aj miesta, ktoré opisuje Starý aj Nový zákon - Sodoma, Jericho, Nazareth, Genezaretské jazero, Jeruzalem. Bola som zvedavá, či pocítim niečo z toho, v čo som pred rokmi tak úprimne verila, ale pocítila som len závan histórie podobne ako som ho pocítila pri pyramídach v Gize či na Akropole v Aténach.
Raz som videla v televízii človeka, ktorý veľmi pekne a múdro rozprával o Troch kráľoch a o podobných legendách. Bol to katolícky kňaz na dôchodku Anton Srholec. Predtým som o ňom nič nevedela, ale odvtedy som si o ňom prečítala všetko, na čo som natrafila. Jeho názory mi boli veľmi sympatické a hoci to znie v kontexte s tým, čo som napísala, podivne, aj veľmi blízke. Páčilo sa mi napríklad, že vo svojom azylovom dome sa o opustených mužov stará ako o ľudí, nie ako o kresťanov. Nepresviedča ich a nevnucuje im svoju vieru, ako to robia misionári - vždy mi pripadalo málo kresťanské pomáhať len tým, ktorí sa dajú pokrstiť - či už ide o príslušníkov afrických národov alebo o židovské deti počas druhej svetovej vojny.
A tak som mu napísala - o svojej babičke a jej náboženskom fanatizme, o mojich výhradách voči cirkvi, pápežovi, o mojom odpadlíctve od viery. O pár dní som od neho dostala odpoveď. Neboli tam slová rozhorčenia, sklamania či zastrašovania večným zatratením. Bol to list plný pochopenia, lásky a skutočnej dobroty.
Keby boli takíto všetci kňazi, asi by som mala na cirkev iný názor. Nemyslím si síce, že by ma to vrátilo opäť do jej lona, ale možno by som vedela viaceré veci lepšie pochopiť. Lenže ako som vycítila z rôznych prečítaných článkov, cirkev s názormi kňaza Srholca veľmi nesympatizuje. Asi vie, prečo. Ale z môjho pohľadu je to veľká škoda.
