Dobrú chuť
Používať toto klišé sa mi zdá ešte zbytočnejšie ako pýtať sa "How are you?". Osobne je mi jedno, či mi niekto dobrú chuť praje alebo nie a či ma o tom informuje, chutí mi rovnako. Aby som bola úprimná, pozornosť tohto druhu ma skôr pri konzumácii obťažuje, najmä keď mi zaželá niekto práve vtedy, keď mám plné ústa a posledné, čo si v tom okamihu želám ja, je zadusiť sa pri pokuse o promptné poďakovanie za jeho milé prianie.
V súvislosti s jedlom mám ešte jednu skúsenosť. Už dlhé roky máme v Drážďanoch dobrých známych, s ktorými sa občas navštevujeme. Je to taká distingvovaná rodinka. Pri prvom stretnutí sme si všimli, že pri jedle neskrývane - prepytujem - grgajú. Keď sme to počuli prvýkrát, považovali sme to za malú nehodu a tvárili sme sa, že sa nič nestalo. Ale nedalo sa. Kým my sme upadali do rozpakov a útlocitnejší spomedzi nás takmer do mdlôb, naši nemeckí priatelia každý svoj prejav (a že ich bolo!) s úsmevom okomentovali slovami "schmeckt gut" (chutí dobre) a my sme pochopili, že to mala byť pocta gazdinke za dobre pripravené jedlo.
Či to patrí k tradícii národa, ku krajovým špecifikám alebo ide len o malý rodinný rituál sa mi doteraz nepodarilo zistiť.
Na zdravie
Teraz nemyslím obdobu "Dobrej chute" pri konzumácii alkoholických nápojov, ale o dovetok, ktorý sa používa, keď niekto kýchne. Neviem ako vám, ale mne to pripadá dosť nepríjemné a nechutné. Kedysi som síce v starých lexikonoch spoločenského styku čítala, že faux pas týkajúce sa kýchania v spoločnosti treba prejsť mlčaním a neupozorňovať naň, ale Guth-Jarkovský sa v súčasnosti už asi veľmi nenosí. A tak aj v tejto situácii len rezignovane ďakujem, tentokrát pre zmenu s plným nosom.
Ďalšia osobná skúsenosť: Moja niekdajšia kolegyňa zrejme nemala najdokonalejší sluch a tak mi priala "Na zdravie" aj pri každom mojom zakašľaní. Najprv som sa snažila uviesť veci na pravú mieru, potom som zistila, že je to zbytočné a tak som už len ďakovala. Škoda, že kašeľ trvá niekedy oveľa dlhšie ako taká obyčajná nádcha...
Svokra verzus mama
Často sa stretávam s názorom, že dobrá svokra vlastne nie je svokra, ale mama, a dobrá nevesta by také odporné slovo nemala ani z úst vypustiť. Podľa mňa je svokra normálne pomenovanie rodinného vzťahu ako je napríklad švagriná, sesternica, svatka či ujčiná. Prečo by som mala volať mamou niekoho, kto ňou nie je? Veď ani najlepšiu kamarátku neoslovujem "sestrička", nech by sme si boli akokoľvek blízke. Prečo by malo normálne pomenovanie negatívne predznačovať môj osobný vzťah k matke môjho manžela? Načo sa hrať so slovíčkami? Skutočne je forma dôležitejšia ako obsah? Už Marx tvrdil, že nie - a v tomto s ním napodiv súhlasím.
So svokrovcami mám naozaj dobrý vzťah. Napriek tomu, že sa s nimi nehrám na mamičku a otecka.
Nosenie smútku
Uznávam, že na každú udalosť sa treba vhodne obliecť a nikdy by ma nenapadlo ísť na pohreb v nejakom veselom ľahkom oblečení (ani by ma nenapadlo oficiálnu spomienku na zosnulého pápeža absolvovať v tričku s Marilyn Monroe). Ale nechápem, aký zmysel má chodiť v čiernom 6 týždňov, rok či doživotne. Samozrejme, ak to niekto takto cíti, nech pokojne chodí. Lenže mne často pripadá, ako keby sa smútok nosil hlavne preto, že sa to v spoločnosti proste "nosí".
Opäť príklad z praxe: Inej mojej kolegyni kedysi na jar zomrel otec. Po pohrebe prišla do práce v čiernom. So smútkom mi ukazovala modré letné sandále, ktoré si kúpila tesne pred jeho smrťou, a hovorila, že ich skúsi vymeniť za čierne, hoci sa jej veľmi páčia (bolo to ešte za socializmu, keď zohnať niečo podľa vlastných predstáv inšpirovaných kolujúcimi Burdami dalo trochu viac námahy ako je tomu dnes). Na moju logickú otázku PREČO urazene odpovedala: "Veď mám predsa smútok."
"Ale veď do leta ho prestaneš nosť, nie?"
"A čo si o mne myslíš? Po otcovi sa nosí pol roka."
Keď som sa jej snažila pomôcť prekonať predsudky argumentáciou, že otcovi tým nepomôže a dôležitejšie je, aký mala k nemu vzťah, kým žil a že cirkus s požičiavaním čiernych vecí po celom podniku len preto, aby ju nikto neohováral, mi pripadá nedôstojný, pozerala na mňa ako na otcovražedkyňu. A za tými topánkami jej bolo tak ľúto...
Podľa mňa je to obyčajné pokrytectvo. Veď buď sa cítim tak, že môjmu duševnému stavu najlepšie zodpovedá čierna a nemyslím s ľútosťou na modré sandále, alebo svoj žiaľ - svoju čiernu - nosím v srdci a je mi celkom ukradnuté, čo si o mne kto myslí.
Takto to vidím ja. Netvrdím, že moje názory sú jediné správne a že musia vyhovovať každému. Ani si nemyslím, že tí, ktorí majú názory odlišné, sú horší než ja.
Ale načo sa vlastne ospravedlňujem? Pre mňa za mňa - pokojne sa obliekajte ako sa vám páči a svokrovcov oslovujte ako chcete. Dosýta si poprajte Dobrú chuť i Na zdravie.
A mňa z toho môžete bez výčitiek svedomia vynechať.
