Dnes uplynulo 92 rokov od začatia prvej svetovej vojny. Keď som bola malá, žilo ešte veľa jej pamätníkov. Keď vypukla, babička mala 11 rokov. Občas mi o tých časoch rozprávala.
Otca mali na fronte v Taliansku a ich mama chodievala zavčas rána na pole. Deti ostali doma, malé v opatere tých väčších. Mama nachystala najmenšiemu trochu mlieka, starší bratia mu ho však vypili a dieťa plakalo od hladu. Miestnej starej dedinskej žobráčke sa ho uľútostilo. Vytiahla suché kôrky, prežúvala ich, aby zmäkli, a nimi chlapčeka kŕmila. Už si nepamätám, či sa to stalo raz alebo častejšie, možno si to nepamätala ani babička. Mame deti nič nepovedali - možno sa dievčence báli žalovať, aby si to potom neodskákali, možno si ani poriadne neuvedomovali, čo robia. Nečudo, že pri takej opatere chlapček zomrel. Babička o tom hovorila úplne normálne, zatiaľ čo ja mám pri tejto spomienke nepríjemný pocit ešte dnes.
Ešte jedna podobne krutá. Babička raz cestou z lesa, kde boli na drevo, zbadala v tráve malé sŕňa. Vzala ho na ruky a doniesla domov. Tam sa so sŕňaťom hrali, kŕmili ho, srnka rástla - až dovtedy, kým ju nezabili a nezjedli. Po dlhom čase mali doma hostinu. Z pohľadu mojej generácie to bola veľmi drastická doba. Nuž ktohovie, ako by oni hodnotili tú súčasnú...
Vojna sa po dlhých štyroch rokoch skončila a muži z frontu sa začali vracať domov. Už prišiel sused z ich dediny, z Opatovej. Babičkina rodina sa ho pýtala, či nevie niečo o ich otcovi.
"Príde onedlho, nechali si ho v nemocnici na vyšetrenie, bolieva ho hlava", potešil ich. Čakali, nechodil. Namiesto neho prišla správa, že zomrel a je pochovaný niekde na vojenskom cintoríne v Ríme. Nikdy sa tam nedostali.
Boli však aj šťastnejšie konce. Pri listovaní v rodinných albumoch u mamy som objavila množstvo fotografií a pohľadníc z rokov 1914 - 1918. Posielal ich domov mamin otec, môj "dedečko" (prvé "d" mäkké, druhé tvrdé - tak sme si poslovenčili české "dědeček") Josef Patočka. Vybrala som zopár zaujímavých. Prepáčte, prosím, ich kvalitu, navyše mi odišiel skener a tak som ich musela fotiť.
Prvá je z 20.12.1914. Dedečko je ten v strede. Na rube fotografie je napísané:
"Drahý rodiče, přeji Vám všem ve spolek šťastné a veselé svátky a novy rok a když já nemohu přijet, tak aspoň moje podobenka. Ten co stoji ten Napr. to jest Nyzera. Buďte z Bohem Pepa"
Z roku 1915 je nasledovná fotografia, na rube ktorej si dedečko - zrejme už po vojne - poznamenal:
Pozorovací štand mého hauptmana kterého jsem měl v čas míru a s kterým jsem jel do pole hned na začátku války. Haupt. Rosenberg. V Janovicích Polsko r. 1915
Aj táto je z roku 1915. Podľa poznámky na rube je to " Strojní puška v činnosti v zákopech na Walu kde jsem byl jako telephonist zákopy. 2 reg císařských myslivcu 7.3.1915"
A z rovnakého roku ešte jedna pohľadnica s textom (dedečko je prvý zľava):
"15.7.1915
Milý rodiče!
Příjměte můj srdečný pozdrav a milou vzpomínku. Zde Vám posílam podobenku, by jste viděli, jak jeden vypadá, když jest v poli. Vše jak ulití na mně budete se smáti. Na parádu není času. Sbohem Pepík"
Z roku 1916 je nasledovná fotografia s poznámkou: "Fotografováno 1916 v červnu na Italské frontě v Tyrolích"
Na tejto sú vojaci v plynových maskách. Na rube je napísané:
"listopad r. 1916 Reifenberg Přímorsko"
Aj tieto tri pohľadnice sú z roku 1916 - nie sú od môjho dedečka, ale od kamarátov a spolupracovníkov mojej babičky Marie, ktorá pracovala v mäsiarstve v Hradci Králové (vtedy s dedečkom ešte nechodili, vzali sa až v roku 1921).
"4.6.1916
Ctěný pane a paní!
Příjměte srdečný pozdrav Všichni ve spolek odo mě zdáli. Zasílám fotografii a doufám, že mě snad najdete. Poznamenané křížkem jsou Češi. Jak já se mám nemožno psáti, čím dál tím huř již aby byl konec a mohli domu. Lístek jsem obdržel. Co stále děláte co nového? S pozdravem Jelen Josef
Pište zase ano!"
Na rube tejto sa mi podarilo vylúštiť len nasledovné vety:
"14.7.1916
Srdečný pozdrav a vzpomínku z České Lípy. Co děláte stále? "
"29.9.1916
Milé slečně Máni věnuje Míla Kobe"
A už sme v treťom roku vojny. "Náš pozorovací štand na Činna de Werle r. 1917"
"28.6.1917
Milovaní rodiče! Přijměte můj vřelý pozdrav a políbení jsem doposud zdráv což i od vás doufám. Počasí jest zde krásne. Chodím pilně na houby též samé hříby to jest velice chutné na vodě smažené. Jak se daří? S Bohem Váš Pepík."
Dedečko je prvý sprava.
A máme tu posledný rok vojny. Fotky sú z Piavy.
4.5.1918
"na Piavě Italie 2. řijna 1918"
Vojna sa skončilo približne o tri týždne od tejto poslednej fotografie. Dedečko rád rozprával svoje zážitky - mama spomína, ako sa pri nich s bratmi uškŕňali a na prstoch si ukazovali, koľkokrát ich už počuli.
Všade bol chaos, obyvateľstvo drancovalo vojenské sklady. Dostal sa do miestnosti, kde boli na tyči zavesené klobásky. Prehodil si ich na ruku, koľko len vládal, ale kým sa pretlačil von, všetky klobásky mu postrhávali ľudia, ktorí sa dnu nedostali. Rozprával aj o tom, ako sa zmocnili vínnej pivnice, bajonetami napichovali sudy a pili striekajúce víno.
Vlaky boli plné vracajúcich sa vojakov, bolo ťažké dostať sa do nich. Dedečko cestou domov ochorel na španielsku chrípku, z posledných síl našiel v Českých Budějoviciach človeka s konským záprahom, ktorý išiel do smerom na sever a po náročnej ceste sa mu podarilo doraziť do rodnej dediny v Krkonošiach.
Doma sa zvítal s otcom a so sestrou. Mamu pochovali pár dní pred jeho návratom.
