Cestovná kancelária Čedok začala predávať zájazdy niekedy začiatkom decembra a pretože počet tých zaujímavejších bol obmedzený, na veľké rozmýšľanie času nebolo. Mali sme šťastie a ušiel sa nám trojdňový pobyt vo Viedni sovietskou loďou Ukrajina.
Ani zakúpenie zájazdu však ešte neznamenalo istotu, že sa do cieľa dostanete. K tomu bolo treba množstvo ďalších potvrdení, napríklad z práce. Robila som vtedy v Štátnej banke československej a pre potreby cestovania sme mali špeciálne tlačivo. Čestné slovo - to tlačivo malo názov "ŽIADOSŤ O POVOLENIE STYKU S CUDZINCOM". Pred každou zahraničnou cestou - spriatelené socialistické krajiny nevynímajúc - sme museli písomne požiadať o povolenie styku a po návrate sme dostali ďalšie tlačivo, na ktorom sme mali podrobnosti svojho styku opísať. Vzhľadom na to, že som počestná a slušná žena, tlačivo po návrate bolo pre mňa bezpredmetné.
Na pasovom oddelení bolo potrebné vybaviť výjazdnú doložku. A hlavne nezabudnúť si pre ňu o pár týždňov prísť - ako sa to stalo jednej účastníčke nášho zájazdu. Spoliehala sa na to, že podaním žiadosti sa jej práca končí. S tým skončením to bolo trochu inak. Práve v bratislavskom prístave sa jej cesta na Západ kvôli absencii doložky skončila definitívne.
Ani my ostatní sme ešte nemali vyhraté. Nastúpila colná kontrola. Mala som so sebou adresár, v ktorom colníčka objavila adresu našich nemeckých známych z Drážďan. Ani povestný Brežnevov bozk na Honeckerove ústa nezabránil obavám colníkov z ohrozenia socializmu a ako podozrivé indivíduá nás ihneď brali na osobnú prehliadku. Museli sme vyložiť všetky svoje veci a povyzliekať sa. Dosť dlho nás prehliadali, ale okrem toho adresára už nič nenašli a tak sme po hodine boli vpustení na loď. Začala sa naša prvá cesta na Západ.
Na druhý deň ráno doplávala loď do viedenského prístavu. Bolo to niekde medzi povestným Mexiko Platz-om a budovami OSN. Na lodi sme sa stravovali a večer sa sovietska posádka premenila na hudobnú skupinu, hrali ruské či ukrajinské pesničky, na palube sa tancovalo, pila sa vodka - proste taký socialistický Titanic v imperialistických vodách.
Z Viedne sme boli nadšení. V programe sme mali okrem iného aj návštevu obchodného domu Huma. Obávam sa, že na nás táto udalosť zapôsobila viac ako návštevy Belvedera, Schönbruna či Hofburga dohromady. Fotili sme sa tam s televízormi, s oblečením aj s hračkami.
Pri včerajšej návšteve Humy ma išiel šľak trafiť z dvoch zbytočne premárnených hodín. Za jediný užitočne strávený čas tam považujem pol hodiny státia v rade na WC.
Ale vráťme sa o osemnásť rokov dozadu. Vo Viedni som si pripadala ako v rozprávke. V tej o Dvanástich mesiačikoch. Predstavte si to - bol marec a oni tam predávali nielen pomaranče a banány, ale aj jahody, maliny, hrušky a hrozno. Tak to som si musela odfotiť, lebo by mi to doma určite neverili!
A niekde mali také veľké plagáty - to som videla prvýkrát bilbordy. Aj tie som musela odfotiť, lebo také u nás doma vtedy určite ešte nikto nevidel.
Na uliciach boli obchody takých značiek, aké som dovtedy poznala len z mantinelov štadiónov na Majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní.
Snažili sme zapadnúť medzi domácich, ale veľmi sa nám to nedarilo. "Prečo sa ma pýtali v obchode, či som Rus?" - vŕtalo v hlave manželovi. Teraz už tuším správnu odpoveď. Pred tým Belvederom vyzeráme naozaj dosť, ehm, exoticky.
Od cestovnej kancelárie sme na tri dni vyfasovali po 300 šilingov - ak si to dobre pamätám, šiling mal hodnotu 1,83 Kčs. K tomu sme si trochu prilepšili prepašovanou päťstokorunáčkou, ktorú sa colníkom nepodarilo objaviť. Pani colníčka, už je to premlčané a ja vám to teda prezradím: mala som ju zašitú v kabelke. Hej, v tej, čo ste tak dlho prehmatávali, ale neodvážili ste sa ju rozpárať. Skoro som tam umrela od strachu, keď som vás pri tom pozorovala.
Čo sme si kúpili? Také rádio značky International (že takú nepoznáte? Nič si z toho nerobte, to ani žiadna značka nie je, bol to obyčajný šmejd) , krásne vyzeralo a aj hralo - asi dva týždne. A malo "západnú normu" - to vám už teraz ťažko vysvetlím, čo to bolo, ale ľudia sa za tým išli zblázniť, tak to asi bolo dobré.
Pre deti sme obzerali hračky. To bude mať Jakub radosť, keď mu ukážeme, koľko stavebníc mali v jednom obchode.
A na pamiatku sme mu kúpili žlté digitálky za 18 šilingov, však to bolo úplne zadarmo. U nás sa vtedy také pašovali z Poľska za dve stovky. Ale na Mexikoplatzi sa dalo nakúpiť lacno. Aby som bola objektívna - tie digitálky išli presne niekoľko rokov a prežili aj jeden prací cyklus v automatickej práčke.
A aby sme si hodinkami urobili radosť aj my, odfotili sme si nejaké na Graben.
Tri dni ubehli ako voda. Tak ako sme prišli, tak sme aj odišli. Teda až na ôsmich, ktorým sa Viedeň zapáčila natoľko, že sa rozhodli - určite na veľkú radosť sprievodkýň - zostať.
Včera vo Viedni z nášho zájazdu neostal nikto. Dokonca sme viezli jednu stratenú turistku z iného zájazdu navyše.
A som fakt veľmi zvedavá, či zajtra v robote bude niekto pátrať po podrobnostiach môjho styku s cudzincom.
