Bola som prekvapená, keď som do nich nahliadla. Neboli práve "vzorové". Otec mal počas svojich školských liet dostatočnú z nemčiny, z dejepisu, z niekoľkých predmetov bol len "dobrý" a výborný snáď len zo správania.
Škoda, že medzitým sme dom párkrát prerábali a teraz nemôžem tie vysvedčenia nikde nájsť. Ale ako som tak hľadala, v lodnom kufri som pod množstvom obrazov a časopisov našla tvrdé dosky s obrázkom mačičky a s malou "počtilkou" (násobilkou) na vnútornej strane zaviazané dvoma stužkami. Keď som sa ich pokúsila rozviazať, stužky sa mi rozpadli v rukách. V doskách bolo niekoľko zošitov zo školského roku 1936/37 a asi desať výkresov pravdepodobne z rovnakého obdobia, ktoré patrili môjmu otcovi, žiakovi rímskokatolíckej chlapčenskej ľudovej školy v Žiline.
Tu je písanka aj s opisom domácej zabíjačky, ktorá bola učiteľom ohodnotená na dvojku - vnútornosti sú naozaj ťažké slovo:-)
Matematika nebola o nič ľahšia - dôkazom je tento počtovník. Vyzerá, akoby sa osobne zúčastnil opisovanej domácej zabíjačky:
A akí boli vtedajší školáci? Všelijakí, z rôznych vrstiev, niektorí oblečení ako malý lord Fauntleroy, iní chodievali do školy bosí. Otca sme identifikovali ako chlapca v hornom rade úplne vpravo. Zaujalo ma, že jeden učiteľ mal na starosti toľkých žiakov. Alebo sa ostatní nechceli fotiť? Aj tak si myslím, že vtedy bolo ľahšie udržať na uzde šesťdesiatich ako teraz tridsiatich. Stavím sa o čo chcete, že ak decká v škole vyrušovali, bolo to preto, že boli jednoducho neposlušné alebo nevychované a nie hyperaktívne, ako sa to spoločensky korektne nazýva teraz. Neboli to ani vtedy žiadni anjeli - otec sa nám priznal, že v tom období s kamarátmi chodievali po večeroch pred dom svojho učiteľa (riaditeľa?) Slotu a tam, spoľahlivo ukrytí, skandovali: "Juraj Slota, spadol z plota!"
Neviem, či už vtedy robili rodičia taký cirkus kvôli známkam, predpokladám, že asi máloktorí. Otcovi rodičia absolvovali pár tried ľudovej školy ešte za Rakúsko-Uhorska a známky pre nich zrejme nepredstavovali fetiš. Ich jediné dieťa bolo pre nich najlepšie bez ohľadu na to, aké vysvedčenie nosievalo domov.
Otec po ukončení ľudovej školy išiel na gymnázium, kde v roku 1948 zložil skúšku dospelosti, čiže zmaturoval. A zas to nebolo najslávnejšie z ruštiny, francúzštiny, latinčiny, prírodopisu, fyziky, matematiky, rysovania, kreslenia, a v predošlých ročníkoch ani z dejepisu a zemepisu, ako vidieť z vysvedčenia.
Po maturite nastúpil na Slovenskú vysokú školu obchodnú v Bratislave (dnešná Ekonomická univerzita) a neskôr k titulu Ing. pridal CSc. a Doc., ktoré však okrem zamestnania nikde nepoužíval.
Spomínala som v úvode, že som bola otcovými vysvedčeniami prekvapená. Nie preto, že by sa nám dával za vzor a nútil nás dosahovať najlepšie výsledky, ale preto, lebo som zistila, že sú to len kusy papiera, ktoré o človeku nehovoria úplne nič.
Otec bol pre nás do konca svojho života najmúdrejší človek na svete. Žartom sme ho prezývali "chodiaca encyklopédia" alebo "živý lexikon". Vedel nám odpovedať na každú otázku. Raz sme sa ho s bratom pýtali, ako dlho by človek vydržal v zatvorenej izbe, kým by vydýchal všetok vzduch. A on len tak z hlavy, bez ohľadu na známky "dobrý" z matematiky a fyziky, začal počítať obsah miestnosti a potom to delil spotrebou kyslíka, už si to presne nepamätám, ale v každom prípade bola naša zvedavosť uspokojená a obavy zo zadusenia rozptýlené.
Keď dočítal ľubovoľnú knihu, vzal do ruky atlas a na mape pozeral, kde sa odohrával dej. Keď sme cestovávali na dovolenku autom, naplánoval cestu tak, aby sme neobišli žiadnu pamätihodnosť a tak nás hnal v letných horúčavách v Rumunsku obdivovať kráľovský zámok Peleš a v Juhoslávii miesto pri Neretve, kde sa odohrávala známa vojnová bitka. Napriek známkam "dobrý" zo zemepisu a dejepisu.
Keď sme prišli k nejakému hradu či kostolu, prekladal nám latinské nápisy. V októbri 1980 sa plynule dohovoril s našou návštevou z Drážďan a v roku 1989 s mojím kamarátom Borisom z Leningradu. Napriek známkam "dobrý" z latinčiny, nemčiny a ruštiny.
Ale aj keby nebol najmúdrejší, najsčítanejší a najvzdelanejší človek, akého sme kedy poznali, pre nás by bol najlepší. Mali by sme ho radi tak, ako ho mali kedysi radi jeho rodičia a neskôr on nás. Bez ohľadu na nejaký kus papiera. Pretože hodnotu človeka nemožno vyjadriť nejakým aritmetickým priemerom.
