Čas plynul a smrť sa dotkla aj mojich blízkych. Cesta na cintorín je ako lievik presýpacích hodín, kde hore je život a dole smrť. Žiaľ, tieto hodiny sa nedajú prevrátiť a tak na miesto posledného odpočinku už nechodím s tými, s ktorými som chodievala ako dieťa. Teraz chodím na cintorín za nimi.
Necítim sa tam príjemne a nerada si predstavujem, čo sa nachádza dva metre pod zemou. Na tých, čo so mnou nikdy viac nebudú, si oveľa radšej spomínam v príjemnejšom prostredí - doma alebo na miestach, ktoré sme spolu navštívili. Mám ich v pamäti zdravých a šťastných, rozpamätám sa na všetko príjemné, čo sme spolu zažili a už po stýkrát sa zasmejem s ďalšími členmi rodiny na historkách, ktoré nám z roka na rok pripadajú zábavnejšie. Nemám výčitky svedomia, že som niekomu z nich niečo zabudla povedať. Slová nie sú podstatné, dôležité sú vzťahy a tí moji určite vedeli, že ich mám rada, aj bez toho, aby som im to musela hovoriť.
Dušičky už nemám rada. Na náhrobkoch vídavam roky narodenia, ktoré mi vôbec nepripadajú také dávne. Naopak, čoraz častejšie ma pri ich čítaní nepríjemne zamrazí. Pripomína mi to vybíjanú, ktorú sme sa kedysi hrávali a pri ktorej som po každom údere lopty prekvapene zisťovala, že aj tentokrát to schytal niekto iný a ja som opäť mala šťastie. Nikdy som nevedela predvídať, dokedy pre mňa bude ešte hra pokračovať, pretože to záviselo nielen od šikovnosti, s akou som pred loptou uskakovala, ale vo veľkej miere aj od náhody a od šťastia.
Posledné tri roky cestou k "nášmu" hrobu obchádzam jeden mimoriadny. Na náhrobku sú pomlčkou spojené roky 1894 a 2002. Medzi nim uplynulo celé jedno storočie a ešte pár rokov zo storočí predchádzajúceho a nasledujúceho. Pani Anna, ktorá je tu pochovaná, až do smrti žila vo svojom dome o tri ďalej od nášho. Ešte ako storočná pracovala v záhrade a do konca svojho života bola fyzicky a duševne čulá.
Prajem nám všetkým, aby nás šťastie neopustilo a aby sme ešte dlho úspešne uskakovali v čo najlepšej fyzickej a duševnej kondícii. A aby sme nikdy nemali výčitky svedomia, že sme definitívne a nenávratne prepásli možnosť dokázať niekomu, ako ho máme radi.
